Správy z izolácie
„Ja vidím seba – teenagera ako korytnačku. Prečo korytnačku? Hneď vám to vysvetlím.
Korytnačky sa od ostatných plazov odlišujú predovšetkým tým, že je ich telo obvykle chránené pancierom. Pancier mám aj ja. Je to maska, ktorú mám pred rodičmi, pred učiteľmi, pred dospelými a vlastne pred všetkými, čo mi až tak nerozumejú. Pancier predstavuje falošný úsmev, šťastné ranné pozdravy s učiteľmi, odpoveď: fajn/v pohode na otázku, ako sa máš alebo ako v škole a tak ďalej.
Pod pancierom je krehké stvorenie, ktoré sa snaží prežiť každý jeden deň. Snažím sa splniť očakávania mojej matky, včas odovzdať úlohu zo školy, nepodľahnúť rannej depresii a zapnúť si tú kameru na online hodinu. Byť vtipná pred spolužiakmi a tváriť sa, že život je gombička, zapojiť sa do komunikácie s učiteľom, keď nám vysvetľuje učivo, ktorému vôbec nerozumiem. Umyť riady, povysávať, viesť komunikáciu s rodičmi bez toho, aby mi vyčítali, že som drzá, alebo bez toho, aby sa to neskončilo hádkou. Či neplakať večer kvôli škole alebo kvôli fotkám dokonalých dievčat s dokonalou postavou. Nebodaj si nevysvetľovať v hlave príčiny mojej existencie, odolať pokušeniu ujsť z domu alebo nemať záchvat úzkosti a milované zmeny nálad...“ To o svojom prežívaní príše 16-ročná Paula v rámci esejí mladých ľudí „Správy z izolácie“.
16-ročný Tomáš píše: „ Trávil som za počítačom denne aspoň 12 hodín, je to veľmi nezdravé. No nič sa nedalo robiť, na hodiny sme chodiť museli a po nich do večera vypracovávať ďalšie úlohy. Boleli ma oči, bolel ma chrbát a po každom vyučovaní som bol vyčerpaný tak, že už som nezvládal robiť nič iné. Musel som sa však premôcť, pretože ma čakali ďalšie domáce povinnosti. Mám sestru, ktorá navštevuje piaty ročník základnej školy, a častokrát potrebuje moju pomoc s úlohami. Vysalo to zo mňa život. Prestal som takmer úplne komunikovať s rodinou, strácal som silu odpisovať kamarátom alebo priateľke. Spätne si uvedomujem, že títo ľudia mohli byť môj lístok von z tohto hlbokého smútku. Ja som sa však rozhodol riešiť tento problém sám. Možno to ani nebolo úplne moje rozhodnutie. Jednoducho ma myšlienky na všetko to, čo som mohol zažiť, keby nie sme v lockdowne, úplne obklopili...“
Skvelý bol nápad Denníka N, ktorý vyzval deti a dospievajúcich aby napísali o svojom prežívaní posledného roku v izolácii. Ria Gehrerová vybrala niekoľko z 800 poslaných úvah, komixov a videí a úryvky v sobotu 1.5. uverejnila https://bit.ly/3egtBTk Je to veľmi silné čítanie. Človek sa z ich lístočkov dozvie o prežívaní detí a dospievajúcich v tejto dobe viac, ako z rozhovorov z odborníkmi.
