To, čo pomáha jednému, môže zvyšku spoločnosti uškodiť
O komplexe spasiteľa sa hovorí prinajmenšom od momentu, keď Wolfgang Schmidbauer napísal bestseller Syndróm pomocníka (Das Helfersyndrom. Hilfe für Helfer, 2007, https://bit.ly/3qVY4t5 ). V ňom uvažuje, čo sa deje, keď sa ten, kto pomáha, začne hrať na „spasiteľa“ . Namiesto autentickej rovnocennej pomoci „pomáha“ adresátom tak, že nehľadí na ich potreby, ale ovláda ho vlastný pocit moci nad ľuďmi. Dostáva sa do situácií, v ktorých zachraňuje ľudí hlavne preto, aby sa zachránil sám pred sebou. Čeština vystihujúco hovorí, že si nesmieme zamieňať „touhu pomoci s touhou po moci“. Spasiteľský syndróm sa častejšie vyskytuje v pomáhajúcich profesiách, v rodinách nezrelých rodičov či v biznise. Ale úplne devastujúce dôsledky nastanú, ak sa spasiteľský syndróm začne prejavovať u nevyrovaného politika. Väčšinou sa prejavuje morálnym pátosom, v ktorom je každý nesúhlasný či kritický prejav „onálepkovaný“. Taktiež je prítomná „divadelná sebaprezentácia“ s nadštandardným nadužívaním pojmu“ ja“. Nefunkčná prezentáciou seba sa realizuje v nekončiacej sérii tlačoviek a pseudo-moralizujúcich príhovorov, nachádzanie nových . Typickým prejavom, že tiež rozhodnutie - nepočúvať hlasy odborníkov a ukazovať prstom na nových a nových „nepriateľov“, ktoré sprevádza neschopnosť priznať vlastnú zodpovednosť po odhalení vlastných chýb alebo podvodov. Tie nakoniec vedú k ekonomickým a ľudským škodám, ktoré - na celé roky - poznačia krajinu, ktorá mala smolu na lídra so spasiteľským komplexom.
