V 60. rokoch minulého storočia urobila harvardská doktorandka Jean Briggsová fascinujúci objav o povahe ľudského hnevu. Vo veku 34 rokov sa vydala za polárny kruh, kde strávila sedemnásť mesiacov v tundre. V tomto nehostinnom prostredí nebolo ciest, vykurovacích systémov ani obchodov s potravinami. Zimy boli kruté, s teplotami klesajúcimi pod -40 stupňov Celzia. Briggsová presvedčila rodinu Inuitov, aby ju „adoptovali“, aby mohla zaznamenať ich život v jeho prirodzenom prostredí.

Čoskoro si všimla niečo výnimočné: dospelí Inuiti disponovali mimoriadnou schopnosťou ovládať svoj hnev. Zdalo sa, že sa nikdy nerozčuľujú. Napríklad raz niekto v iglu prevrhol vriaci čajník a poškodil ľadovú podlahu. Nikto sa nad tým nepohoršoval. „Škoda,“ poznamenal pokojne vinník a bez slova sa vybral po novú vodu. V inom prípade sa rybárska šnúra, ktorú plietli niekoľko dní, pretrhla už pri prvom použití. Nikto neprejavil rozhorčenie. „Upleťme ju znova,“ zaznela jediná reakcia.

V porovnaní s nimi pôsobila Briggsová ako neskrotné dieťa, hoci sa usilovala ovládať. Bola oveľa impulzívnejšia a rozhodla sa zistiť, ako Inuiti vychovávajú deti tak, aby sa z nich stali emocionálne vyrovnaní dospelí. Ako dokážu premeniť malé deti náchylné na záchvaty hnevu na ľudí s absolútnym pokojom?

Raz bola svedkom neobyčajnej scény: mladá matka sa hrala so svojím rozčúleným synčekom, ktorý mal asi dva roky. Podala mu kamienok a povzbudila ho: „Udre ma ním! No tak, silnejšie!“ Keď chlapček hodil kameň, žena si zakryla oči rukami, predstierala plač a zamrnčala: „Uuuuu. To bolelo!“ Briggsovú to úplne zmiatlo. Zdalo sa, že takéto správanie odporuje všetkému, čo dovtedy vedela o inuitskej kultúre. Neskôr však pochopila, že išlo o premyslený výchovný nástroj na učenie kontroly nad vlastným hnevom.

Inuitské matky sa držia jedného zásadného pravidla: nikdy nekričia na malé deti. Veria, že krik a hnev v hlase sú nielen nevhodné, ale aj neúčinné. Ak dieťa udrie alebo pohryzie rodiča, je zbytočné reagovať hnevom – ten len prehlbuje napätie.

Podľa Inuitov je kričanie na dieťa ponižujúce pre dospelého človeka. Takáto reakcia učí dieťa, že na problémy treba odpovedať hnevom. Rodičia, ktorí majú pod kontrolou vlastné emócie, dávajú deťom príklad, ako zvládať aj tie ich.

Ak sa dieťa rozzúrilo, udrelo niekoho alebo spadlo do záchvatu hnevu, nedostalo trest. Rodičia namiesto toho počkali, kým sa upokojí, a potom zahrali scénku, v ktorej zopakovali situáciu aj jej dôsledky – vždy s hravým, miernym tónom. Takéto „minidivadielka“ sa často začínali provokatívnou otázkou. Ak dieťa udrelo niekoho iného, matka sa ho mohla spýtať: „Prečo neudrieš aj mňa?“ Ak dieťa skutočne udrelo, namiesto kriku matka zahrala, ako ju to bolí. „Zranil si ma a rozplakal – chcel si to naozaj?“

Tieto scénky majú nielen výchovný efekt, ale zároveň učia deti odolnosti voči provokáciám a posilňujú ich emocionálnu stabilitu. Dávajú im priestor na precvičovanie sebaovládania ešte predtým, než ich pohltia skutočné emócie. Táto metóda je nesmierne dôležitá, pretože v záchvate hnevu je náročné ovládnuť sa – dokonca aj pre dospelého.

Pravidelným tréningom kontroly emócií v pokojných chvíľach si človek buduje schopnosť zvládať hnev aj v kritických situáciách. Deti prežívajú celé spektrum emócií oveľa intenzívnejšie, pretože ich prefrontálna kôra mozgu ešte nie je úplne vyvinutá. To, ako rodičia reagujú na ich emócie, sa tak doslova zapisuje do ich mozgu a formuje ich budúce správanie.