V krízovej situácii deti regulujú svoje emócie podľa dospelých, ktorí sa o ne starajú

Deti vnímajú spoločenské dianie a mnohé deti majú otázky: o násilí na školách, vojne, klimatickej kríze či o politickej situácii v krajine.

Ako vytvárať deťom pocit bezpečia vo svete ktorý nie je celkom bezpečný? A ako posilňovať psychologickú odolnosť detí, keď aj my dospelí cítime niekedy úzkosť?
V náročných situáciách deti sledujú emócie dospelých a pozorujú pritom, aký význam vkladáme do udalostí my.
My dospelí máme zodpovednosť za to, čo deti vidia a čo počujú. A je to oveľa dôležitejšie ako pravidlá, ktoré im hovoríme. Deti sa dívajú na nás, ako ich napĺňame.
Výskum Murraya Strausa priniesol teóriu prenášania kultúrnych vzorcov, ktorá hovorí, že čím viac spoločnosť schvaľuje používanie násilia alebo ho legitimizuje, tým viac sa toho násilia v spoločnosti vyskytuje. A tá vlna násilia sa nezastaví pred deťmi.
Ľudia, ktorí boli po traumatickej udalosti vystavení médiám a viedol sa s nimi rozhovor o tom, ako sa cítia a aký je ich príbeh, majú riziko vzniku posttraumatickej stresovej poruchy až dvaapolnásobne vyššie. Priamych zasiahnutých sa preto snažíme chrániť a hovoríme im, aby neposkytovali rozhovory pred kamerou.