Tvrdohlavo dojčím

Som človek, ktorý vyrástol na umelom mlieku a nikdy som nevidela naživo dojčenie. Nikdy sa mi teda dojčenie nezdalo prirodzené. Mala som trochu úsmevný pocit pri predstave, že moje telo bude produkovať mlieko tak, ako sa to deje napríklad u kráv, či iných cicavcov.                                               

Počas tehotenstva  som sa snažila čo najviac dozvedieť o pôrode a následnej starostlivosti o bábätko. Teoreticky som si uvedomovala, že kŕmiť dieťa vlastným mliekom je to najlepšie, čo mu môžem dať. Prirodzenejšia a vhodnejšia strava pre bábätko neexistuje. Občas som na základe čítania Konceptu kontinua myslievala na ženy mnohých národov, ktoré jednoducho nemajú k dispozícii umelé mlieko (vlastne kravské, lebo z neho sa UM vyrába) a tak dojčia akosi samozrejme. Možno hlavne preto, lebo je to v týchto kultúrach bežné a človeka tam asi ani nenapadne, že by to mohlo byť inak.                    

Na prípravách na pôrod, ktoré som absolvovala v dvoch pôrodniciach som sa o dojčení nedozvedela nič. Ešte že existuje naša dula, od ktorej som sa za hodinu prípravy dozvedela o tehotenstve, pôrode a dojčení viac, než na oboch kurzoch v nemocniciach. Dostali sme DVD s názornými ukážkami dojčenia a riešením najčastejších problémov a tiež radu, aby sme so sebou v pôrodnici mali odsávačku mlieka. DVD sme videli niekoľkokrát a veľa sme s manželom debatovali o dojčení a jeho výhodách. Najdôležitejšie, čo som sa pred pôrodom o dojčení dozvedela bolo uistenie od duly, že to prirodzene zvládnem a to s pôžitkom.

 Po pôrode mi personál novorodeneckého oddelenia dcérku priložil k prsníku hneď na pôrodnom stole. Bolo to čarovné: bábätko, ktoré ešte nevedelo o svete nič, vedelo ako má papať materské mlieko! Naplnilo nás prekvapenie a údiv... a veľká radosť. Ťažkosti nás však ešte len čakali. Dcéra Janka papať chcela a to často, ale nevedeli sme jej pomôcť prisať sa. Sestry, ktoré to vedeli, to jednoducho na požiadanie urobili (hoci bez vysvetlenia ako na to), a malá papala dobre a pre mňa bezbolestne. No boli tu aj sestry, ktoré to nevedeli ale zato vedeli, na koho zvaliť vinu, že malá papá málo, dlho a bolestivo: na mňa... Bradavky sa mi v priebehu pár hodín zmenili na krvácajúcu chrastu a keď dcéra papala, ronila som horké slzy bolesti... Z DVD aj od duly sme vedeli, že dojčenie nemá bolieť. Pýtali sme sa teda sestry, či robíme dačo nesprávne. Dozvedeli sme sa, že to treba vydržať!! A bradavky ma bolia a krvácajú, lebo si ich málo natieram! Tak. Druhý deň po pôrode som sa už vôbec neobliekala a chodila som po izbe s prsníkmi hrubo natretými masťou, pričom som vyskúšala snáď štyri druhy. Bradavky som si chodila nahrievať pod biolampu, ktorá bola v pôrodnici k dispozícii, čo mi trochu pomohlo, ale dlhodobé riešenie to nebolo. Dojčiť som nemala dlhšie ako 15 minút, ale Janka si za ten čas nevytiahla skoro nič okrem krvi z mojich bradaviek... Odsávala som prakticky stále, keďže som mala ručnú odsávačku, s ktorou je to zdĺhavejšie a vyčerpávajúcejšie ako s elektrickou. Sestry nám hladnú dcéru dokrmovali- čo sa dalo robiť, nemohli sme ju nechať hladovať a ja som ju už neprikladala kvôli silnej bolesti.                                                                                          

Napokon  sa mi ochranný klobúčik, ktorý som pre všetky prípady mala so sebou stal vykúpením. Dojčenie ma prestalo bolieť a bradavky sa mi začali hojiť. Z pôrodnice sme odchádzali dojčiac cez klobúčik... Že je ideálne dojčiť bez neho som si uvedomovala a manžel ma k tomu tiež povzbudzoval. Ale pri spomienke na ukrutnú bolesť som sa k tomu akosi nevedela odhodlať.                   

V prvých štyroch týždňoch som mala trikrát niekoľko dní vysokých teplôt (39,8) spojených s bolestivými, zatvrdnutými a zapálenými prsníkmi. Manžel mi vyžobral od všeobecného lekára penicilín, keďže môj ženský doktor mal dovolenku. Len tak na okraj, zdravotníctvo, ako má žena s teplotou 39,8 a novorodeným dieťaťom navštíviť lekára kvôli antibiotikám? Volali sme do pôrodnice a tam poradili: odsávať, odsávať, odsávať... To pomáhalo, teplota klesala... Antibiotiká boli úžasné, bola to obrovská úľava.                                    

Na konci tretieho týždňa nám dcéra absolútne nespala, celú noc preplakala a vyvrátila všetko, čo zjedla. Štvrtý týždeň sme strávili v nemocnici, podotýkam, že v jednej z BFHI nemocníc. Hneď na príjme som bola vyhrešená, že kŕmim dcéru vtedy, keď je hladná a nedodržiavam 3 a viachodinové intervaly.  Janke tým vraj vyslovene škodím, lebo moje mlieko nie je po kratšom čase výživné! Takže, dcére vrazili do čielka hadicu s infúziou, aby nebola pri vracaní dehydrovaná, ale mlieko som jej nesmela dať piť!! Po hodine vždy spustila rev na celé oddelenie –až sa zadúšala, ale jesť som jej nesmela dať... Sedávala som pri nej a hľadela, ako jačí od hladu... Pred každým jedením a po ňom som dcéru musela vážiť a viesť záznam- ako dlho jedla, koľko zjedla, kedy vracala...  Keď Janka jedla dlhšie ako 15 minút, dozvedela som sa, že dojčím NEEFEKTÍVNE. Čo mám zmeniť a ako dojčiť efektívne som sa nedozvedela... Keby som sa sama neponúkla, že si budem mlieko odsávať a dokrmovať dcéru, asi by ju začali kŕmiť umelým mliekom... „Dorazila“ ma mladá sestrička, ktorá prišla Janku ukľudňovať, keď zase raz jačala od hladu: „No, drobček, neplačkaj, pani doktorka ťa chce naučiť móresom, aby si maminka mala čas doma popri Tebe porobiť...“ ! Tak to bol dôvod, prečo som nemohla dcéru kŕmiť, nie moje nevýživné mlieko! Napokon, keď som dcéru dokrmovala odsatým mliekom, začalo sa ho tvoriť viac a celú noc som sa triasla v zimnici s vysokou horúčkou. Ráno mi sestra namiesto akejkoľvek rady schytila ubolený prsník, z ktorého dcéra práve dojedla a zavrčala: „Nemáte vôbec naliate prsníky, čo si vymýšľate!“ Z nemocnice sme po týždni odchádzali kŕmiac dcéru odsatým mliekom zahusteným vlákninou a s radou, že to vracanie prejde... Takže, aby som to zhrnula v bodoch: v BFHI nemocnici sa dozviete, že:

1.) mlieko matky nie je výživné, ak sa netvorí aspoň tri hodiny    

2.) ak dieťa pije mlieko dlhšie ako 15 minút, je to vinou matky, lebo dojčí neefektívne        

3.) ako dojčiť efektívne nikto nevie, alebo aspoň nepovie

4.) ak má matka horúčku, ktorá po odsávaní klesá, NIE JE  to naliatymi prsníkmi  

Musím znova zvolať: „Ešte že existuje naša dula!“ Poučená z nemocnice, že mám nevýživné mlieko a dojčím neefektívne, ba dokonca škodlivo pre moje dieťa, som bola rozhodnutá prestať dojčiť a kŕmiť umelým mliekom proti vrackaniu. Pre dobro mojej dcéry... Manžel ma veľmi prehováral nevzdávať sa a stretnúť sa s dulou, ktorá nám doteraz vždy super poradila...                             

A tak som sa vysťažovala dule. Má zlaté srdce...  Poľutovala ma a viackrát zdôraznila, že dojčenie nie je iba strava. Je to vzťah, je to extáza pre malé bábätko, ktoré dostáva z prsníka okrem mlieka aj lásku a pocit „správnosti“, že je tam, kde má byť  Namiesto kopca rád mi dula dala pocit, že som matka na správnom mieste a že nie som na starosti sama. Aj ona má z troch detí dve s refluxom... Neporovnateľne viac než zahusťovanie pomáha nosenie vo vzpriamenej polohe, stála prítomnosť matky a dojčenie podľa potreby.  To je rada, ktorá vychádza zo života a ktorá platí.                                                      

A ako dojčiť efektívne? Aj to viem od duly... Dojčievala som totiž aj hodinu a malá buď spala od vyčerpania, alebo bola stále hladná. Ja som zas bola nervózna, že nič iné vlastne ani nerobím. Dula ma však naučila stláčať prsník pre lepší tok mlieka „objatím“ prsníka v tvare písmena C – štyri prsty spolu a palec z druhej strany, čo najďalej od bradavky. Tento jednoduchý zázrak spôsobil, že dcéra dnes papá 10-15 minút a potiahne si do 140ml. Janku nosievam v ergonomickom nosiči vždy vtedy, keď si to sama vyžaduje a vracká minimálne. Spokojné sme obidve. Neďakujem však BFHI nemocnici, ďakujem žene, ako som ja. Žene, ktorá sa stará o deti, ktorá ich dojčí, ktorá vie, čo je to reflux z vlastnej skúsenosti matky... Ďakujem našej dule a môjmu manželovi, ktorý ma tvrdohlavo presviedčal neprestať dojčiť.                                                        

Z výskumov vyplýva, že sú ženy, ktoré nemôžu dojčiť z objektívnych príčin. Je ich 1-2 percentá. Ostatné väčšinou nedojčia, lebo ich nemal kto podporiť a poradiť im v ťažkostiach. Takmer som sa zaradila do druhej skupiny. Ale odvážila som sa vyhľadať dulu a mojej dcére to zachránilo najprirodzenejšiu a najzdravšiu stravu a mne pocit hrdosti, že som dobrou matkou, najlepšou, akou dokážem byť. Dojčím napriek „zaručeným“ radám. Dojčím tvrdohlavo.