Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
a uvidíš všetky príspevky!
booklover
31. jan 2011
Takto mrazim ja 6 fotiek
booklover
28. dec 2010 vybrali sme

Som človek, ktorý vyrástol na umelom mlieku a nikdy som nevidela naživo dojčenie. Nikdy sa mi teda dojčenie nezdalo prirodzené. Mala som trochu úsmevný pocit pri predstave, že moje telo bude produkovať mlieko tak, ako sa to deje napríklad u kráv, či iných cicavcov.                                               

Počas tehotenstva  som sa snažila čo najviac dozvedieť o pôrode a následnej starostlivosti o bábätko. Teoreticky som si uvedomovala, že kŕmiť dieťa vlastným mliekom je to najlepšie, čo mu môžem dať. Prirodzenejšia a vhodnejšia strava pre bábätko neexistuje. Občas som na základe čítania Konceptu kontinua myslievala na ženy mnohých národov, ktoré jednoducho nemajú k dispozícii umelé mlieko (vlastne kravské, lebo z neho sa UM vyrába) a tak dojčia akosi samozrejme. Možno hlavne preto, lebo je to v týchto kultúrach bežné a človeka tam asi ani nenapadne, že by to mohlo byť inak.                    

Na prípravách na pôrod, ktoré som absolvovala v dvoch pôrodniciach som sa o dojčení nedozvedela nič. Ešte že existuje naša dula, od ktorej som sa za hodinu prípravy dozvedela o tehotenstve, pôrode a dojčení viac, než na oboch kurzoch v nemocniciach. Dostali sme DVD s názornými ukážkami dojčenia a riešením najčastejších problémov a tiež radu, aby sme so sebou v pôrodnici mali odsávačku mlieka. DVD sme videli niekoľkokrát a veľa sme s manželom debatovali o dojčení a jeho výhodách. Najdôležitejšie, čo som sa pred pôrodom o dojčení dozvedela bolo uistenie od duly, že to prirodzene zvládnem a to s pôžitkom.

 Po pôrode mi personál novorodeneckého oddelenia dcérku priložil k prsníku hneď na pôrodnom stole. Bolo to čarovné: bábätko, ktoré ešte nevedelo o svete nič, vedelo ako má papať materské mlieko! Naplnilo nás prekvapenie a údiv... a veľká radosť. Ťažkosti nás však ešte len čakali. Dcéra Janka papať chcela a to často, ale nevedeli sme jej pomôcť prisať sa. Sestry, ktoré to vedeli, to jednoducho na požiadanie urobili (hoci bez vysvetlenia ako na to), a malá papala dobre a pre mňa bezbolestne. No boli tu aj sestry, ktoré to nevedeli ale zato vedeli, na koho zvaliť vinu, že malá papá málo, dlho a bolestivo: na mňa... Bradavky sa mi v priebehu pár hodín zmenili na krvácajúcu chrastu a keď dcéra papala, ronila som horké slzy bolesti... Z DVD aj od duly sme vedeli, že dojčenie nemá bolieť. Pýtali sme sa teda sestry, či robíme dačo nesprávne. Dozvedeli sme sa, že to treba vydržať!! A bradavky ma bolia a krvácajú, lebo si ich málo natieram! Tak. Druhý deň po pôrode som sa už vôbec neobliekala a chodila som po izbe s prsníkmi hrubo natretými masťou, pričom som vyskúšala snáď štyri druhy. Bradavky som si chodila nahrievať pod biolampu, ktorá bola v pôrodnici k dispozícii, čo mi trochu pomohlo, ale dlhodobé riešenie to nebolo. Dojčiť som nemala dlhšie ako 15 minút, ale Janka si za ten čas nevytiahla skoro nič okrem krvi z mojich bradaviek... Odsávala som prakticky stále, keďže som mala ručnú odsávačku, s ktorou je to zdĺhavejšie a vyčerpávajúcejšie ako s elektrickou. Sestry nám hladnú dcéru dokrmovali- čo sa dalo robiť, nemohli sme ju nechať hladovať a ja som ju už neprikladala kvôli silnej bolesti.                                                                                          

Napokon  sa mi ochranný klobúčik, ktorý som pre všetky prípady mala so sebou stal vykúpením. Dojčenie ma prestalo bolieť a bradavky sa mi začali hojiť. Z pôrodnice sme odchádzali dojčiac cez klobúčik... Že je ideálne dojčiť bez neho som si uvedomovala a manžel ma k tomu tiež povzbudzoval. Ale pri spomienke na ukrutnú bolesť som sa k tomu akosi nevedela odhodlať.                   

V prvých štyroch týždňoch som mala trikrát niekoľko dní vysokých teplôt (39,8) spojených s bolestivými, zatvrdnutými a zapálenými prsníkmi. Manžel mi vyžobral od všeobecného lekára penicilín, keďže môj ženský doktor mal dovolenku. Len tak na okraj, zdravotníctvo, ako má žena s teplotou 39,8 a novorodeným dieťaťom navštíviť lekára kvôli antibiotikám? Volali sme do pôrodnice a tam poradili: odsávať, odsávať, odsávať... To pomáhalo, teplota klesala... Antibiotiká boli úžasné, bola to obrovská úľava.                                    

Na konci tretieho týždňa nám dcéra absolútne nespala, celú noc preplakala a vyvrátila všetko, čo zjedla. Štvrtý týždeň sme strávili v nemocnici, podotýkam, že v jednej z BFHI nemocníc. Hneď na príjme som bola vyhrešená, že kŕmim dcéru vtedy, keď je hladná a nedodržiavam 3 a viachodinové intervaly.  Janke tým vraj vyslovene škodím, lebo moje mlieko nie je po kratšom čase výživné! Takže, dcére vrazili do čielka hadicu s infúziou, aby nebola pri vracaní dehydrovaná, ale mlieko som jej nesmela dať piť!! Po hodine vždy spustila rev na celé oddelenie –až sa zadúšala, ale jesť som jej nesmela dať... Sedávala som pri nej a hľadela, ako jačí od hladu... Pred každým jedením a po ňom som dcéru musela vážiť a viesť záznam- ako dlho jedla, koľko zjedla, kedy vracala...  Keď Janka jedla dlhšie ako 15 minút, dozvedela som sa, že dojčím NEEFEKTÍVNE. Čo mám zmeniť a ako dojčiť efektívne som sa nedozvedela... Keby som sa sama neponúkla, že si budem mlieko odsávať a dokrmovať dcéru, asi by ju začali kŕmiť umelým mliekom... „Dorazila“ ma mladá sestrička, ktorá prišla Janku ukľudňovať, keď zase raz jačala od hladu: „No, drobček, neplačkaj, pani doktorka ťa chce naučiť móresom, aby si maminka mala čas doma popri Tebe porobiť...“ ! Tak to bol dôvod, prečo som nemohla dcéru kŕmiť, nie moje nevýživné mlieko! Napokon, keď som dcéru dokrmovala odsatým mliekom, začalo sa ho tvoriť viac a celú noc som sa triasla v zimnici s vysokou horúčkou. Ráno mi sestra namiesto akejkoľvek rady schytila ubolený prsník, z ktorého dcéra práve dojedla a zavrčala: „Nemáte vôbec naliate prsníky, čo si vymýšľate!“ Z nemocnice sme po týždni odchádzali kŕmiac dcéru odsatým mliekom zahusteným vlákninou a s radou, že to vracanie prejde... Takže, aby som to zhrnula v bodoch: v BFHI nemocnici sa dozviete, že:

1.) mlieko matky nie je výživné, ak sa netvorí aspoň tri hodiny    

2.) ak dieťa pije mlieko dlhšie ako 15 minút, je to vinou matky, lebo dojčí neefektívne        

3.) ako dojčiť efektívne nikto nevie, alebo aspoň nepovie

4.) ak má matka horúčku, ktorá po odsávaní klesá, NIE JE  to naliatymi prsníkmi  

Musím znova zvolať: „Ešte že existuje naša dula!“ Poučená z nemocnice, že mám nevýživné mlieko a dojčím neefektívne, ba dokonca škodlivo pre moje dieťa, som bola rozhodnutá prestať dojčiť a kŕmiť umelým mliekom proti vrackaniu. Pre dobro mojej dcéry... Manžel ma veľmi prehováral nevzdávať sa a stretnúť sa s dulou, ktorá nám doteraz vždy super poradila...                             

A tak som sa vysťažovala dule. Má zlaté srdce...  Poľutovala ma a viackrát zdôraznila, že dojčenie nie je iba strava. Je to vzťah, je to extáza pre malé bábätko, ktoré dostáva z prsníka okrem mlieka aj lásku a pocit „správnosti“, že je tam, kde má byť  Namiesto kopca rád mi dula dala pocit, že som matka na správnom mieste a že nie som na starosti sama. Aj ona má z troch detí dve s refluxom... Neporovnateľne viac než zahusťovanie pomáha nosenie vo vzpriamenej polohe, stála prítomnosť matky a dojčenie podľa potreby.  To je rada, ktorá vychádza zo života a ktorá platí.                                                      

A ako dojčiť efektívne? Aj to viem od duly... Dojčievala som totiž aj hodinu a malá buď spala od vyčerpania, alebo bola stále hladná. Ja som zas bola nervózna, že nič iné vlastne ani nerobím. Dula ma však naučila stláčať prsník pre lepší tok mlieka „objatím“ prsníka v tvare písmena C – štyri prsty spolu a palec z druhej strany, čo najďalej od bradavky. Tento jednoduchý zázrak spôsobil, že dcéra dnes papá 10-15 minút a potiahne si do 140ml. Janku nosievam v ergonomickom nosiči vždy vtedy, keď si to sama vyžaduje a vracká minimálne. Spokojné sme obidve. Neďakujem však BFHI nemocnici, ďakujem žene, ako som ja. Žene, ktorá sa stará o deti, ktorá ich dojčí, ktorá vie, čo je to reflux z vlastnej skúsenosti matky... Ďakujem našej dule a môjmu manželovi, ktorý ma tvrdohlavo presviedčal neprestať dojčiť.                                                        

Z výskumov vyplýva, že sú ženy, ktoré nemôžu dojčiť z objektívnych príčin. Je ich 1-2 percentá. Ostatné väčšinou nedojčia, lebo ich nemal kto podporiť a poradiť im v ťažkostiach. Takmer som sa zaradila do druhej skupiny. Ale odvážila som sa vyhľadať dulu a mojej dcére to zachránilo najprirodzenejšiu a najzdravšiu stravu a mne pocit hrdosti, že som dobrou matkou, najlepšou, akou dokážem byť. Dojčím napriek „zaručeným“ radám. Dojčím tvrdohlavo.

Čítaj celý článok
booklover
7. dec 2010

Pôrod. Existuje o ňom množstvo mýtov, predstáv, snov a túžob... Každá mamička má vlastný príbeh. Toto je ten náš...

Ešte počas dospievania som si vravela, že rodiť by som radšej nechcela... Potom, keď som stretla môjho nastávajúceho, začali mi víriť v hlave myšlienky o tom, že s týmto človekom by som to skúsila. A pred svadbou sme už o deťoch aj veľa hovorili. Nuž, manželstvo je pre rodinu. Aspoň taký názor zdieľame s manželom.

Prvý rok manželstva sme si vychutnali osamote - vzájomným spoznávaním a utužovaním nášho vzťahu. Tušili sme, že s bábom bude času menej. Niekoľko dní po prvom výročí sme sa ale o bábo pokúsili. Poprvýkrát a úspešne. Radosť občas striedali zmiešané pocity, keďže som prvé štyri mesiace prevracala... Ranná nevoľnosť bola celodenná a aj nočná. Ale manžel mi bol veľkou oporou a spoločne sme to zvládli - hoci som musela veľa cestovať, keďže navštevujem univerzitu vzdialenú asi 140 km.

Zo začiatku som sa na myšlienku, že ma čaká toľko obávaný pôrod, veľmi nesústredila. Ale ako pribúdali mesiace a bruško rástlo, trávila som čoraz viac času zisťovaním informácií v časopisoch, na internete a na rôznych fórach. Manžel sa so mnou zúčastnil prípravných kurzov vo Zvolene, v Štiavnici aj s dulou. Do posledných dní sme neboli rozhodnutí, či budeme rodiť vo Zvolene, alebo v Štiavnici. Záviselo to aj od toho, či to stihneme, lebo Štiavnica je ďalej...

S pomocou duly, ktorá rodila aj tam, aj tam, sme sa rozhodli pre Štiavnicu. Naše rozhodnutie ovplyvnili hlavne dva dôvody:

1. ak je bábätko v poriadku, v Štiavnici ho neodnášajú na termolôžko, ale nechávajú pri matke už na pôrodnom stole.

2. chceli sme stráviť celý čas v pôrodnici spolu s manželom a vo Zvolene majú iba 2 (tuším) nadštandardné izby, zatiaľ čo v Štiavnici ich je 6.

Ono, keď mám pravdu povedať, na mňa osobne príprava vo Zvolene až tak pozitívne nezapôsobila, keďže nás sestra presviedčala, že sa klystíru, remeňmi uviazaným nohám a dvom hodinám po pôrode bez dieťaťa budeme tešiť. (?!) Tento názor nezdieľam, aj keď si myslím, že každý má v tomto smere právo na vlastný názor a poznám mamičky, ktoré s touto sestrou súhlasia.

Dlho pred pôrodom som bola zbalená a týždeň pred tým sme dokonca precestovali pol Slovenska na koncert - samozrejme s vecami do pôrodnice, keby dačo. Aj autosedačku sme mali so sebou. Ale dcére sa hudba na koncerte nepáčila až natoľko, že by sa vypýtala na svet. :slight_smile: V noci z 3. na 4.7. 2010 sa mi nedarilo zaspať. Boleli ma kríže. Bola to vracajúca sa kŕčovitá bolesť, ale takú som už počas tehotenstva zažila, takže som ani nebudila manžela. Zobrala som si do postele termofor, ten mi trochu uľavil od bolesti. Nadránom okolo 2hej sa manžel zobudil a keď zistil, že nespím, začal tušiť, že rodíme. O tretej zo mňa začala tiecť tenkým prúdom plodová voda. Manžel volal do oboch pôrodníc, či je to už pôrod, ale nikde to nikto nebral. Zato naša dula bola k dispozícii aj o tretej v noci. Popýtala sa na viacero vecí  a keď sa dozvedela, že chceme stihnúť prísť do Štiavnice, poradila nám hneď ísť.

Cestou ma manžel presviedčal, že musíme rodiť vo Zvolene, lebo to isto do Štiavnice nestihneme. Ale ja som bola rozhodnutá. Kŕčovitá bolesť v krížoch sa opakovala každé 2 minúty a keďže boli prázdne cesty, stihli sme prísť až do vysnívanej Štiavnice včas. Akonáhle sme však boli v pôrodnici, asi som sa upokojila, že sme tam a kontrakcie boli každých 7-8 minút. Klystír a žiletku som mala vlastné, absolvovala som vyšetrenie aj monitor a manžel bol pri mne - odpovedal na otázky sestry na príjme, keďže ja som toho nebola schopná. Snažili sme sa dýchať, ako nám kázali na prípravách, boli sme 2x po 30 minút v teplej sprche aj s fitloptou. Na moje prekvapenie som bola počas kontrakcií úplne v inom svete, nevnímala som okolie, takže mi vôbec nebolo smutno za epidurálom, ktorý v BS nepichajú.

Po ďalšom monitore sme sa presunuli na sálu, kde som sa uložila na pôrodné kreslo a manžel ma masíroval (to bola úľava! ) špeciálnym "hmatom", ktorý ho naučil pôrodník. O ôsmej mi ponúkli oxytocín, ale akosi som sa na to necítila. Potom prišiel pán doktor o desiatej a ponúkol mi znovu oxytocín. Po chvíli "zjednávania" sme sa dohodli na infúzii oxytocínu s dávkou lieku proti bolesti. Bola som napojená na monitor, keďže som mala odtečenú plodovú vodu, aby sa uistili, že bábo je OK. To bolo nepohodlné, nemohla som sa hýbať, ale nedalo sa nič robiť. Keď mi pichali infúziu bola som otvorená na 8cm.

Pán doktor mi pustil hudbu, zapálil aromalampu a manžel mi popri masírovaní krížov a povzbudzovaní ovlažoval pery. Opierku chrbáta na pôrodnom kresle jemne nadvihli, aby som bola v polosede. Tlačiť som nevládala nejako dobre, ale snažila som sa, ako sa dalo. Pán doktor ma povzbudzoval aj ukľudňoval, cítila som, že mi aj masíroval hrádzu. Nakoniec sa nástrihu nedalo vyhnúť, ale absolútne som ho necítila.  Podotýkam, že žiadne vyväzovanie nôh sa nekonalo. Remene som tam ani nevidela :slight_smile: Pán doktor mi dokonca počas tlačenia sám nohy z opierok zložil a tlačil ich ku mne- to mi veľmi pomohlo. Cítila som, ako sa pri tom bábo posúva von. Pôrodná asistentka napokon jemne pritlačila na moje bruško a Janka bola na svete. 4.7.2010, 11:37, 3330g, 51cm.

Že je v poriadku mi oznámili už počas šitia. Riešili s manželom našu vytúženú zdrobneninu, chceli sme a aj máme teda oficiálne Janku. Pôrodník videl, že cítim šitie, tak mi pichol ešte jednu dávku umŕtvujúceho lieku- bez dožadovania. Pán doktor ešte dokončoval šitie, keď sa detská sestra prišla spýtať, či mi môžu Janku priložiť k prsníku, lebo vidno, že hľadá mliečko. "Jasné, že môžu" , boli sme s manželom veľmi šťastní - aj slzička sa mu objavila v oku :slight_smile: Janka celé dve hodiny ležala pri mne na stole, trošku cuckala a spala :slight_smile: Po prevezení na izbu mi ju hneď priniesli a bola stále s nami. Sestry a lekári nám boli celé 4 dni k dispozícii, aby nám-čerstvým rodičom- mohli poradiť.

Vizita sa konala v ordinácii, na izby sa nechodilo. Celý deň sme mali k dispozícii biolampu na hojenie rán po pôrode, či bradaviek. Kúpať sa a na prehliadky chodil s dcérou manžel, kým ja som lehnila pri telke :slight_smile: Mliečko sa mi rozbiehalo pomaly, tak sme trošku dokrmovali. Mám pocit, že lepšie mi vedeli poradiť staršie sestry, než mladšie. A viackrát cez deň sa ukázali upratovačky, aj sestry, či nám nič nechýba. Strava bola fajn, vybavenie nadštandardnej izby ozaj nadštandardné. Manželská aj detská posteľ, nočné stolíky, stôl, stolička, skriňa, umývadlo, TV s ovládačom, mikrovlnka, ventilátor, prídavný elektrický ohrievač, žalúzie, rýchlovarná konvica, vlastná chladnička, prebaľovací pult s vaničkou, veľký vankúš na kojenie, taniere, poháre, príbory, čajník... Hádam som na nič nezabudla :slight_smile:

Sprchy a wc boli k dispozícii len 2, ale nikdy sa mi nestalo, že by som sa tam s niekým stretla :slight_smile: Hneď pri dverách pôrodnice bol detský obchod, lekáreň a zdravotnícke pomôcky. Pred nemocnicou bol supermarket, takže čokoľvek som potrebovala, manžel doniesol. :slight_smile: Bolo na nás, či chceme používať vlastné oblečenie pre dcéru, alebo nemocničné. Prala nemocnica a mali sme k dispozícii všetko čisté.

Boli sme spokojní aj s pôrodom ,aj s pobytom v pôrodnici, a to nadmieru. Na pôrodnom stole som síce povedala, že druhé bábo si adoptujeme, ale... dala by som sa nahovoriť aj na vlastné :slight_smile:

Čo sa zíde zbaliť do pôrodnice:

  • oblečenie na noc vhodné na kojenie- viac kusov
  • Pôrod: termofor, balzam na pery, spray do úst, žuvačky, hroznový cukor, horká čokoláda, vreckovky, do BS treba aj záznam z interného predoperačného vyšetrenia
  • pôrodnícke nohavičky (sieťkové, netlačia na rany)
  • pôrodnícke vložky (oproti klasickým dýchajú)
  • papuče s podpätkom (lepšie sa chodí po pôrode)
  • žabky do sprchy
  • toaletné potreby (mydlo, šampón, žiletka, hrebeň, zubná pasta a kefka)
  • fén ( aj na sušenie rany po pôrode- po sprchovaní)
  • vlastný klystír (dá sa kúpiť v lekárni, je to príjemnejšie a má menší objem, než nemocničný )
  • doklady (+sobášny list kópia)
  • kojenecké podprsenky (väčšie číslo, než by ste predpokladali :slight_smile: )
  • oblečenie pre drobca na cestu domov podľa obdobia
  • autosedačka
  • uteráky, pár bavlnených plienok, jednorázové plienky, detské mydlo, detský olej, masť proti zapareninám
  • masť na bradavky, klobúčiky na kojenie
  • odsávačka materského mlieka
  • vlastný teplomer (nemám rada používať cudzí a vždy som mala zmeranú teplotu skôr, než vošla ráno sestra :slight_smile: )
  • tekutiny (ja som mala instantný čaj na podporu kojenia a dojčenskú vodu)
  • detské nafukovacie koleso (výborná vec, bez neho som sa nemohla posadiť)
  • manžel a príslušenstvo :slight_smile: - to je pre mňa najpodstatnejší bod -  hotové obložené žemle z mrazáku, ovocie, káva, sladkosti, oblečenie na noc, prezúvky, nabíjačky, mobily
  • a čo mne aj rodine spôsobilo radosť: pripravené obyčajné obálky s adresami príbuzných a priateľov: do nich vložil manžel vyvolanú fotku Janky a keď bol vybavovať na matrike, hneď to všetkým poslal s Jankinými údajmi

Vďaka všetkým pracovníkom gyn.pôr. oddelenia v Banskej Štiavnici a všetkým, ktorí na mňa mysleli a vďaka môjmu manželovi som

si obávaný pôrod v rámci možnosti vlastne vychutnala a hlavne sa tešíme ovociu našej námahy: našej krásnej dcére Janke. :slight_smile:

Čítaj celý článok