Moja Afrika: Africké deti neplačú (4.časť)
Pri domácich prácach sa stále cítím ako učeň. Deti mi vysvetľujú, koľko prášku mám použiť, ako mám správne prať v rukách, koľko štipcov by som mal použiť. Ja som mal totiž v ich veku na starosti akurát tak zaviazať si šnúrky na topánkach.
Kedysi som sa práci vyhýbal a dnes súťažím s deťmi, kto urobí prácu rýchlejšie a lepšie. Tiež som nemal vôbec k deťom vzťah. Úprimne, považoval som to za niečo malé, urevané, čo len vylučuje tekutiny z rôznych otvorov. A ako keby to deti o mne vytušili.
Získal som si ich maximálnu pozornosť. Nedávno som si uvedomil, že už mi nevadia cudzie tekutiny na sebe. Sliny, slzy, špina rôzneho druhu od zdravých detí aj od deti s AIDS.
Ale stále mám isté hranice. Ako keď za mnou prišlo jedno dievča a ukázala mi kývajúci sa mliečny zub. Chcela, nech jej ho rukou vytrhnem. Tak toto sú asi moje najnovšie hranice.

Verili by ste, že aj tieto deti dokázali plakať pri každej neprávosti? (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.
Musím tiež napísať, že som bol na omši. A bolo to jedno veľké, prenádherné predstavenie. Kostol bol nový a plný. Jediným negatívom boli policajti, ktorí kontrolovali, či v prichádzajúcich autách nie sú bomby. Takisto ľudia boli kontrolovaní detektormi kovov.
Nikoho to neodradilo. Nielen dnu, ale aj vonku boli desiatky až stovky ľudí sediac na tráve a počúvajúc. Odhadom bolo v kostole nad 500 ľudí, moje smelšie odhady smerovali k číslu 800-1000. Bol tam veľký zbor plný Keňanov s úžasnými hlasmi.
A omša sa začína. Striedajú sa tam tancujúce deti, spev, dvaja polonahý muži skákajúci s kopijami. Celý kostol plný mladých ľudí stojí na nohách, spieva a tancuje rytmické pesničky. V oblečení pevládali veselšie a pestrofarebné farby.
Ľudia si to tu na omši naozaj užívali. Pri kázni sa ľudia zamýšľali, ale aj smiali. Aj keď neviem, o čom bola tá kázeň, lebo išlo o mix angličtiny a svahilštiny, ľuďom sa naozaj páčila. Už len kvôli tej atmosfére a pocitu exotickosti (v celom kostole a okolí som bol jediný beloch) sa sem chcem vrátiť.
Ale prečo som nazval dnešný príspevok - Africké deti neplačú? Lebo tento mýtus sa mi podarilo úspešne vyvrátiť. Ich deti plačú rovnako ako aj tie slovenské. Aspoň naše dievčatá plakali po každom páde, každej krivde či neprávosti. Plačú vtedy, keď plakať môžu. Potrebujú sa len cítiť bezpečne.
Preto rozumiem aj vzniku tohto mýtu. Takéto pocity u detí tu nie sú bežné. Preto im plač nemám za zlé. Jeden blízky človek mi povedal, že tieto deti dokázali bojovať s démonmi minulosti, aké sú u nás takmer nepredstaviteľné. Ale že ešte väčšie hrdinstvo je, keď dokážu byť opäť deťmi. A ja som sa rozhodol tejto teórii veriť.
--
Pozrite si fotoalbum so zábermi môjho pobytu v Keni. Aktuálne časti môjho príbehu nájdete po kliknutí na #moja_afrika
Ďalšiu časť príbehu zverejním budúci utorok 10.12.2013.
Odporúčame
A co sa deje v pripade, ze to dieta sa nechcelo vratit spat ku svojej rodine? Ze sa balo alebo tak. Alebo taky pripade tam nebol? A ake je to vlastne pracovat s detickami s tak vaznou chorobou akou je AIDS? Nemal si miestami obavy?
@danielacool Ahoj, sanca nakazit sa je aj napriek mojim prvotnym predsudkom minimalna, takmer nemozna🙂 Viac som mal strach aby nacas brali lieky a neochoreli...a deti k rodine chcu ist, naozaj nikdy nespominaju na domov v zlom, ani po tom vsetkom, rodina tam je naozaj ta najsilnejsia jednotka
@danielacool Jasne, je tu malaria, ale ja som bol v oblasti bez malarie...ale nepoznam nikoho kto by bol v malarickej oblasti dlhodobo a malariou si nepresiel...nie je to zas ani taky velky strasiak ako sa nam zda 🙂)
Začni písať komentár...



mna by zaujimalo,co sa stane s tymi detmi po uplynuti casu ,co mozu u vas zostat. je predsa asi velmi nebezpecne navratenie do rodin ci prostredia,kde boli zneuzivane.
idu do pestunskych rodin ci na adopcie?