Moja Afrika: Prvý pracovný deň (2.časť)

Už som tu druhý deň a začína sa moja práca. V hlave mám množstvo navzájom nesúvisiacich myšlienok, tak ich budem písať rad radom ako mi napadnú.

V minulom článku som nestihol napísať jednu zaujímavosť z hlavného mesta, aj keď som tam dlho nezotrval. Nákupné centrá sú ako u nás. Majú tu takmer všetko. Len s rozdielom, že vám pred parkovaním skontrolujú spodok auta či nemáte výbušninu a pred vchodom prejdete detektorom kovov.

Je to spôsobené relatívne vysokým nebezpečenstvom teroristických útokov. Tieto hrozby sú tu reálne dlhodobo, preto nedávny teroristický útok, ktorý v októbri okupoval titulné stránky našich novín, nebol až taký prekvapujúci.

V Naivasha som začal žiť životom komunity. Učím matematiku a vlastne všetko čo príde. Aj keď skúsenosti s učením mám, tak musím priznať že učiť decká základné veci je omnoho, ale omnoho ťažšie. Na jednej strane som veľa všeobecných vecí zabudol (napr. o rastlinách, o zvieratách). Na druhej strane vedieť výsledok a postup niekedy nestačí.

Len vysvetliť obyčajné sčítanie, alebo prepísanie čísla na slovo je sizyfovská úloha. Mal by som problém to vysvetliť v slovenčine, nie ešte v angličtine deckám čo 90 % času hovoria svahilsky. 

Pritom majú veľkú chuť sa učiť a pracujú samostatne. Pýtajú si úlohy, bez červeného pera k nim nesmiem ani pristúpiť. Neskutočne sa tešia na každú "kvačku" čo im dám za správnu odpoveď. A dokonca sa sústredia, relatívne sedia na miestach (na africké pomery), až som prekvapený.

 Pri dome máme aj farmu. Z tej som bol ja osobne nadšený, keďže som ešte nikdy s pôdou nerobil. Moje nadšenie ale bolo veľmi rýchlo schladené. K rýľu sa dostať bolo takmer nemožné. Decká zbožňujú pracovať. Až som sa cítil ako v groteske. Maličké černošské deti makajú na poli s rýľom dlhším ako oni sami a veľký biely muž chodí okolo a hovorí im rýchlejšie, lepšie, ....

Aj po práci na poli sú deti plné síl, tak som z nich mohol urobiť modelov a modelky. (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

Tiež po každom jedle pozbierajú samé od seba poháre, príbory, umyjú stoly, riady. Respektíve neviem či je to pracovitosť, alebo to jednoducho robiť musia, ale je neskutočne vtipný pohľad na tlupu tancujúcich a spievajúcich detí (občas každý svoju pesničku), ako si podkladajú poličku pod nohy, lebo inak nedočiahnu na dres, umývajú riady, utierajú, odkladajú, navzájom si zavadzajú, padá im to z rúk, ale výsledkom je vždy čistá kuchyňa.

A tým myslím vážne čistá. Až sa hanbím priznať, že moja izba na internáte počas štúdií bola neporovnateľne špinavšia.

Prekvapilo ma aj počasie. Majú tu pre nás obrovské rozdiely medzi dňom a nocou. Kým cez deň aj po natretí krémom som do pol hodiny úplne červený, spálený, tak noci sú tu strašne studené. Až tak, že ani mikina niekedy nestačí.

Aj teploty sa tu vnímajú inak – napr. bolo len 25 stupňov, čo u nás považujem za chladnejší letný deň. Tu sa na slnku sa nedalo vydržať.  Tiež je tu východ a západ slnka vždy v rovnaký čas. Každý deň po celý rok tu slnko vychádza pred siedmou a zapadá o šiestej večer.

 A na záver chcem urobiť jednu výnimku. Povedal som si, že tu nebudem písať o jednotlivých deťoch. Nepatrí to podľa mňa na verejnosť. Z istej ochrany a úcty voči nim. Ale jednu výnimku urobiť musím. 

Volá sa Ann. Má 7 rokov. Dva minicopíky cez čelo so sponkou a je to tu to najživšie a najveselšie dieťa. Ako prvé dieťa tu prelomilo pri mne ľady. Držala sa ma za ruku celý čas, lozila po mne, skákala, hovorila čosi na mňa svahilsky a pritom sa smiala. Keď ma objímala, jej hlava bola vždy vo výške môjho pása. Na moje zdesenie z tejto siutácie a snahe odtrhnúť ju, sa len začala smiať a moje tričko bolo celé oslintané. Už len za tú bezprostrednosť sa nedá nezbožňovať.

Nejakým spôsobom dokázala tie hrôzy čo zažila prekonať sama. Je tiež mimoriadne šikovná. Veľmi rýchlo chápe učivo, všetko jej stačí raz vysvetliť. Veď posúďte sami, koľko detí vie v prvej triede písať, čítať a dokonca aj bezchybne počítať? Má tiež AIDS a doktori jej predpovedali smrť už minulé leto.

A práve tento krpec je mojim vzorom v láske k životu.

--

Pozrite si fotoalbum so zábermi môjho pobytu v Keni. Aktuálne časti môjho príbehu nájdete po kliknutí na #moja_afrika

Ďalšiu časť príbehu zverejním budúci utorok 26.11.2013.

#magazin #moja_afrika #zahranicie