Dve vety, ktoré všetko zmenili

Mám na sebe ružový kostým, kvetinovú čelenku vo vlasoch, červený nos, moju bodku na tvári. Zvláštne znamenie dní, keď som viac ako sama sebou. Znamienko krásy za ktoré sa nehanbím, pretože má zbavuje akejkoľvek hanby... 

Premýšľam ako asi ma vnímajú ľudia, ktorí ma stretnú na chodbách nemocnice. Či som pre nich len nakostýmovaná čudná ženská, ktorá si zabudla nájsť v živote „normálnu prácu", či som pre nich študentka sociálnej práce, medicíny, herectva, alebo úplne iného odboru, či dobrovoľníčka, ktorá hľadá stratené šťastie a zmysel života tu, lebo si uvedomuje ako veľa ho má, práve keď sa pohybuje na mieste, kde ho možno tak veľa nie je. A predsa často je... 

Tak by sa dalo uvažovať napriek presvedčeniu, že toto je to, čo ma baví, má zmysel a tak ďalej... Dve vety ma nedávno šokovali, ale aj potešili. Bol to náročnejší deň a mala som pocit, že keď sa vrátim domov, okamžite zaspím, alebo si dám aspoň dlhú prechádzku, aby som vypustila všetky nazbierané emócie, ktoré sa dnes akosi viac na mňa lepili. 

Keď som sa prezliekla do civilu a lúčila som sa so šípkou (sanitárkou), povedala mi: „Prepáč, ak som dnes bola na teba hnusná, nemám svoj deň." 

Pri odchode z nemocnice som pri bufetoch stretla doktora, ktorý nás klaunov pozná a často „hrá s nami", vtipkuje a keď sa stretneme, neberieme „sa príliš vážne". Tiež so mnou lúčil so slovami plnými ľudskosti a úprimnosti: „Dovidenia, bozkávam a ďakujeme že nám pomáhate!" 

Po týchto dvoch vetách sa mi dobili baterky, uvedomila som si, že ľudia tú moju premenu vnímajú a nie som pre nich len filter a divne oblečená ženská s červeným nosom. Som pre nich ľudská bytosť, ktorá cíti, vníma, filtruje, premieňa emócie, miluje život a odovzdáva kus zo seba. A ono sa mi to vracia aj v takýchto podobách.

zdravotná klaunka Mariana Bódyová / sestrička Bodka

Foto: Mariana Bódyová, Katarína Bezáková