1. Nie je žiaľ ojedinelé, že zaťkovia alebo nevesty nemajú svoju svokru v láske alebo to platí opačne – ona si neobľúbila ich. Čo myslíte, prečo tento rodinný problém tak často vzniká?

On nevzniká, on je starý ako ľudstvo a sprevádza rodiny naprieč generáciami. Čiže má svoje hlboké korene a opakuje sa v každej generácii.

Každý muž a každá žena sa raz stanú otcom a matkou, a stanú sa aj zaťkom a nevestou, a určite budú aj svokrom a svokrou. V jednej osobe zažívajú pocity trpiacej nevesty a dominantnej svokry. Nesú si v sebe celý archív ich pocitov.

Skúsme krátku meditáciu. Zatvorte si oči : Pokojne dýchajte a predstavte si svojho malého syna alebo dcéru …, skúste vnímať ich detstvo….,predstavte si ako sa spolu hráte, spievavate, smejete sa, uspávate ich. Sledujte ako vaše deti rastú, dospievajú …., až raz, ste v nádhernom kostole, v ktorom vediete svoju dcéru/syna k oltáru, kde na nich čakajú ich partneri …, nežne sa pobozkajú a spolu odchádzajú…, zostávate sama, …. iba z diaľky sledujete, akí sú šťastní, občas si nerozumejú, hádajú sa, smejú sa, kričia na deti …, a vy ste z toho zmätená – utekať tam, niečo im treba povedať, zachrániť maličké deti. Ozýva sa váš materský alebo otcovský cit. Akoby ste zabúdali, že vaše deti vyrástli. Niečo sa vrátilo a vy možno trpíte. Precíťte tieto pocity a iba ich predýchajte aby sa rozpustili.

2. Môže ísť aj o generačné rozdiely v názoroch, alebo napríklad aj nesúhlas s výchovou či starostlivosťou o dieťa – vnúča. Určite existuje cesta pre mier a pokoj v rodine. Čo navrhujete? Kto by mal ustúpiť? Ako nájsť zlatú strednú cestu?

Sú to priam zákonité generačné rozdiely a s rozdielovými názormi skoro vo všetkom. Vždy však máte dve cesty – máte možnosť, v nezhodách pokračovať alebo nájsť mier a pokoj aj pre ďalšie generácie.

Čo potrebujú neposlušné deti, aby boli poslušné? Zážitky a aktivity! Aktivity, ktoré ich fascinujú a rastú s nimi. Deti inštinktívne vedia, čo všetko dokážu a nemusia sa to učiť. Potrebujú iba priestor, v ktorom sa to všetko môže diať.

Mozog sa vyvíjal milióny rokov hlavne vďaka tomu, že človek veľa chodil. Deti veľmi rady skáču, chodia po obrubníkoch a nie po chodníku, keď prší milujú mláky, s radosťou sa točia do kruhu, až kým nespadnú a pritom sa smejú. Dospelý ale tieto detské činnosti brzdia, nechcú aby sa dieťa bláznilo v blate, aby sa točilo, chodili po obrubníku.

Je potrebné si uvedomiť, že tieto inštinktívne aktivity vyžaduje mozog kvôli svojmu vlastnému vývoju a pri týchto pohyboch si vytvára nové synapsie, ktoré tvoria mozgovú kôru. Ako sa potom môže vyvíjať mozog dieťaťa, ktoré nebehá, netočí sa, neskáče a nelezie?

Medzi výchovou a učením sú práve tieto praktické zručnosti, ktoré sú deťom veľmi blízke. Udalosti každodenného života umožňujú deťom spoznávať a ovládať tieto aktivity a s nimi spojené zážitky. Získavajú ich opakovaním ale aj pozorovaním a jednoduchým vysvetlením.

Rodičia ale svoje deti ochraňujú, možno až hýčkajú. Často je to práve strach rodičov, ktorý ich núti reagovať zákazmi ako “nechoď tam, nelez tam, neskáč, nehádž, nebehaj, buď doma…,” namiesto toho, aby im dovolili vyliezť na strom, hádzať kameňmi, skočiť do kaluže, ísť za kamarátmi. A tak vznikajú základy neposlušnosti! Všetko, čo je zakazované, dáva prirodzenú silu na boj a prekonávanie príkazov. Neposlušné deti bojujú, poslušné deti to vzdávajú a rezignujú.

Deti potrebujú vnemy a zážitky v rôznych situáciách a prostrediach. Ak ich nemajú, nájdu ich vo virtuálnom svete. “Buď radšej doma!” – to je príležitosť, pri ktorej už malé deti získavajú zručnosti v ovládaní rôznych technológií ako mobily, počítače, tablety.

Dostala som otázku: „ Prečo sa chlapovi dokáže doslova zrútiť svet vo chvíli, keď prehrá jeho športový tím a či mu naozaj môže pri takomto prežívaní hroziť infarkt“.

Muž svojou podstatou je orientovaný na boj, dobíjanie, čo je viazané na evolúciu prežitia  – čiže lov mamutov, boj o územie v záujme zachovania života celého rodu.

Postupne sa to formovalo do bojových taktík, do vzťahu ku zbraniam, do dobrodružstiev.

Predstavte si malých chlapcov, ich lásku ku zbraniam, ku dobrodružstvu, k víťazstvám, ktoré im dávajú pocit sily a tým aj sebavedomie.

Boj, výpravy, vojny tu boli celé stáročia a patria do mužského sveta. Mužská duša ich potrebuje, potrebuje prejaviť svoju sila, tak ako duša ženy potrebuje prejaviť svoju krásu. Krásou muža je jeho sila, silou ženy je jej krása.

Doba sa mení a menia sa aj výpravy, vojny a boj ako taký. Ak nemajú muži kde prejaviť svojho bojového ducha, svoju silu, hľadajú si náhradné formy ako sú počítačové hry, adrenalínové športy, bojové hry alebo aj alkoholické párty.

O našom ZAČIATKU a našom KONCI nerozhodujeme my. Medzi začiatkom a koncom však máme priestor na rozhodovanie o svojom živote a naplnení životného poslania. Dostali sme svoj čas, svoju vesmírnu minútu slávy. Čas je nekonečný, nie je ani rýchly ani pomalý. Náš čas nám ale uteká – sekunda za sekundou. Čo ho zrýchľuje, prečo sa zase spomaľuje? Nedať sa tlačiť časom, znamená pochopiť strachy. Čas a strach sú základnou témou života.  Strach byť tým, čím sme, robiť to čo potrebujeme robiť. V určitých životných krízach si dávame otázky –  kto som, čo mám robiť, akú tu mám úlohu, aké mám poslanie?

Sústreďujeme sa na to, čo urobiť pre tento svet. Čo ale, ak je témou – čo mám urobiť pre seba, čo sa naučiť, akou  skúškou prejsť teraz a tu.

Ako vedieť, čo je našou  skúškou v tomto živote?

Vnímajme, čo sme pri príchode dostali – určite sú to rodičia, súrodenci, starí rodičia, národ a krajina. Ako sme to všetko prijali, ako sme to využili. A s čím chceme odchádzať, aké je to bohatstvo, ktoré si budem brať so sebou. Nezabúdajme, že náš svet je polaritný,  založený na protikladoch. Riešenia môžeme vidieť aj v protipóle svojho správania.

Základom je prijatie toho, čo sme dostali a pozrime sa aj na protiklad:

• Prišli sme na tento svet ako krásni, s cieľom nedať sa zlákať ľahkosťou cesty, ktorú krása otvára. Odchádzať by sme mali s krásnou dušou. Ak sme túto cestu krásy nepochopili – vrátime sa škaredí aby sme išli ťažšou cestou a našli svoju skrytú krásu (bez operácií) a odchádzať by sme mali krajší vo svojej podstate.
•  Možno sme prišli na tento svet múdri a našou skúškou je vedieť múdrosť múdro využívať a dávať ju svetu. Ak sme túto cestu  nepochopili, tak môžeme prísť na tento svet hlúpi, aby sme objavili múdrosť v jednoduchosti a odchádzať by sme mali s pokorou a múdrejší.
•  Možno sme prišli na tento svet bohatí a máme sa naučiť múdro s bohatstvom narábať, vedieť darovať a obohacovať. Ak sme túto cestu  nepochopili, tak sa môžeme vrátiť na tento svet ako chudobní, aby sme poznali cenu bohatstva pokory a úcty,
•  Možno sme prišli na tento svet silní, aby sme sa naučili pomáhať slabým. Ak sme túto cestu  nepochopili, tak sa môžeme vrátiť na tento svet  slabí, aby sme vedeli prosiť o pomoc a objavili zdroje svojej sily.
• Možno sme prišli na tento svet chorí, máme nájsť hodnotu zdravia a pochopiť prečo sme chorí. 
• Možno sme nezvládli výchovu dobrých detí a máme ju  pochopiť vo výchove problémových detí.
• Možno sme nepochopili úspechy a máme prejsť aj cestou neúspechov.

Všetci citlivo vnímame vyjadrenia mladých maminiek podobného charakteru: Milé žienky…prosím vás, nájde sa tu niektorá, ktorá sa po pôrode cíti permanentne zle? Myslím fyzicky slabá, unavená, potom som zo seba sklamaná a smutná. Nemám sa k životu, akurát ten materinský pud sebazáchovy mi nedovolí vzdať sa, takže sa starám o malú najlepšie ako viem. Jem denne vitamíny, pijem veľa vody, a chodím na prechádzky s kočíkom, ale ešte aj to má tak strašne vysilí.., proste som nejaká …., či mi už šibe…máte aj vy takéto skúsenosť, ako ste si s tým poradili, kedy vám to prešlo?

Príbeh nejednej mladej ženy na materskej dovolenke. Týmto ťažkým stavom však predchádza pomalé a postupné nabaľovanie emócií vyčerpania, strachu, smútku, neistoty. Sú to stavy, v ktorých už nemáte silu zabehať si, zaspievať, nevládzete stáť ani spať…. Sú to už stavy, ktoré si vyžadujú psychoterapeutický pomoc. Je dobré im ale predchádzať.

Ako si pomôcť a pritom nič nerobiť

Poznáte pocit – môj domov, môj hrad. Pocit, keď sa hodíte do svojej postele, ľahnete do vane v kúpeľni, kde zažívate ten pocit uvoľnenia, očistenia, regenerovania ale aj bezpečia – to sú naše útočiská.

Nie vždy to však môže byť vaším liečivým útočiskom. Ako si vytvoriť niečo malé, láskavé, niečo čo budete mať k dispozícii stále, a postupne už iba tá možnosť, že máte svoje tiché miesto, vám dáva tie krásne pocity uvoľnenia, regenerovania…

Čím dlhšie budete svoje liečivé útočisko mať a využívať ho, tým rýchlejšie vám navodí pokoj duše a tela.

K množstvu výchovných metód, ktoré som zhrnula v ebooku o výchovných princípoch a výchovných metódach, by som doplnila výchovné metódy, ktoré využívajú vylúčenie dieťaťa z hry, z určitej situácie, jeho izolovanie, “hokejové” trestné minúty či iba oddychový čas. Zo svojho detstva si pamätám ešte jeden trest – kľačanie v kúte a niekedy aj na polienkach.

Mnohí rodičia, ale aj detskí psychológovia ich považujú za neúčinný výchovný spôsob. Iní zas tvrdia, že fungujú perfektne. Rodičia sa však často necítia dobre, keď nechajú dieťa sedieť osamote v kúte s negatívnymi myšlienkami alebo majú strach o jeho bezpečie, ak je zúrivé. Spôsob, akým sa tieto metódy využívajú, nevedie k ”vynulovaniu“ problémového správania dieťaťa, ale iba k jeho potlačeniu. A k tomu sa pridá ešte pocit viny a túžba po pomste.

Predovšetkým by deti nemali tieto techniky vylúčenia vnímať ako trest spojený so strachom, ale ako možnosť upokojiť sa a premyslieť si svoje správanie. Týmto spôsobom ich naučíte spolupracovať a vhodne regulovať svoje myslenie a emócie.

Problém je v tom, že výchovou sa často rieši iba vonkajšie správanie dieťaťa, nie jeho príčiny. Nejasné dôvody problémového správania znamenajú aj nejasný účinok trestu, ktorý potom vytvára u dieťaťa pocity krivdy, ale aj pocity viny a túžbu po pomste. Preto zvážte každý trest pre svoje dieťa.

Život je plný emócií strachu, hnevu, smútku, nenávisti ale aj radosti. Každá emócia zanecháva v detskej duši ranu, ranu ktorú ale nevidíme a preto ju neriešime. Dokonca aj veľa radosti s následným sklamaním, môže vytvoriť ranu v detskej psychike.

Všetci si nesieme staré rany prejavujúce sa nielen na našej duši ale už aj na našom tele. Máme nové rany, ktoré často jatria práve tieto staré rany, aby nás upozornili na ich doliečenie.

Čo robiť? Každú emočnú ranu je potrebné poznať, vyčistiť a zalepiť liečivou náplasťou. Čo nám pomôže?

Život nám dáva aj rôzne obrazy so živlovou tematikou – búrky, požiare, zemetrasenia, sopky a gejzíry, tsunami, hurikány, ale aj divé a pokojné rieky, vodopády, plesá, moria, oceány, kvitnúce lúky, lesy, hory, záhadné jaskyne. A to všetko môžete využiť v kombinácii s pohybom – splavovanie, potápanie, surfovanie, lietanie, hádzanie, strieľanie, plachtenie, korčuľovanie, lyžovanie.

„Choď si upratať svoju izbu“, „urob si tu už poriadok“ – je známy príkaz rodiča, v pozadí ktorého často cítiť hnev spojený s krikom, výčitkami a kritikou neposlušníka.

Veľkou témou v rodinách býva poriadok a neporiadok – dva extrémy, z ktorých ani jeden nie je to, čo tvorí pokojný domov. Posadnutosť poriadkom a neschopnosť riešiť neporiadok sú chorobnými stavmi. Poriadok a neporiadok  môžu byť hlbokým zrkadlom vnútorného duševného poriadku alebo neporiadku, pretože sú viazané na osobnostné vlastnosti a mentálne schopnosti človeka. A u detí sú práve vo vývoji.

Pre deti je prirodzený skôr chaos alebo tvorivý neporiadok, v ktorom sa vyznajú. Úzkostlivé udržiavanie poriadku vedie deti k pasivite a obmedzeniu ich hravosti a tým aj spomaleniu ich vývinu.

Skúsme sa na problém poriadku a neporiadku pozrieť inak.

Klientka mi rozprávala príbeh starej mami, na ktorú sa jej matka hnevala, pretože mala neporiadok a špinu. Ako dieťa si však spomínala na izby, kde bol poriadok a ak otvorila starej maminu skriňu, bolo tam všetko krásne poukladané, vyšívané, voňavé. Neporiadok a “špina“ boli tam, kde sa pracovalo, kde sa zabíjala hydina, čistila zelenina, kde sa varilo, pieklo, zaváralo….

Nazvala by som to tvorivý neporiadok v prostredí stabilného poriadku.

Keď bude vidieť, že sme pochopili prečo a načo prišiel...

Keď bude vidieť, že sa ho nebojíme a svoju ochranu sme našli v sebe a nie iba v rúškach …

Keď bude vidieť, že sme pochopili, že našou ochranou je láska, viera, pokoj, spolupatričnosť a mier v duši …

Keď bude vidieť, že si vážime a staráme sa, nielen o svoje telo ale aj o svoju DUŠU ….

Kde spať, ako spať, s kým spať je téma, ku ktorej je napísané množstvo článkov. Samozrejme ide o dieťa  – kde má spať malé dieťa, odkedy má spať samé, ako má spať a zaspávať a k tomu rôzne návody, metódy a doporučenia ako a čo s dieťaťom, ktoré nechce a nevie kľudne spať.  Dôležité je riešiť príčinu nespavosti a nie iba trénovať rôzne rituály.

Spanie je základná životná potreba fungujúca inštinktívne a automaticky, je viazaná na rytmus striedania tmy a svetla.
Prirodzené striedanie spania, oddychu, regenerácie s aktivitami a výkonnosťou sa evolučne vyvíjalo milióny rokov. Schopnosť SPAŤ je stará ako život na tejto planéte.

Pre pocit bezpečia, ochrany a kvalitného oddychu  spávali celé rodiny spoločne, čo je možné pozorovať ešte aj v súčasnosti v prírodných spoločenstvách. Rytmus spania a bdenia sa vyvíjal milióny rokov a my v 21. storočí nevieme, kde má dieťa spať, s kým má dieťa spať a odkedy má spať samé. 

ČO narúša tento základný inštinkt spania u dieťaťa?
Je to vždy neznámy STRACH, a ak zostane skrytý bude sprevádza dieťa celý život.
Problémy dieťaťa so spaním je potrebné riešiť ak trvajú dlhšie obdobie a kombinujú sa s nekľudným spánkom, nočnými desmi, ak dieťa prežíva nočné mory, ťažké sny, strach z tmy a depresiu. Súčasne je potrebné citlivo vnímať aj iné strachy a úzkosť u dieťaťa, ktoré sa môžu vzájomne kombinovať. Priblížiť sa k tomu, čo ruší spánok dieťaťa vám umožnia detské sny.

Rešpektujte potrebu bezpečia, ktorú dieťa potrebuje cítiť v tme a v určitom veku. Možno práve predčasná snaha rodičov o samostatné spanie dieťaťa, vytvorí jeho prvotný blok na prirodzené spanie.
Nerobte vedu so spaním a choďte spať s dieťaťom. Možno vás dieťa svojimi problémami so spaním chce prinútiť spať a oddychovať.
Čo viac ublíži dieťaťu  – pokojné, kľudné spanie, s pocitom bezpečia a s rodičom alebo snaha dieťaťa hrdinsky spať samo v tme, ale v strachu a v napätí. A ráno má ísť do školy.

Mgr. Adamcová Lýdia

V psychike každej ženy vzájomne pôsobia hlboko uložené archetypálne vzory ženského správania a vzory správania dané súčasnou spoločnosťou, ktoré ju vťahujú viac do mužského sveta.

Archetyp je termín z autorskej dielne Gustava Junga. Čo sa pod ním skrýva? Sú to vzory nevedomého konania, ktoré riadia naše správanie. Už v detstve sa prejavujú v odlišných hrách a v odlišnom správaní dievčat a chlapcov.

Je dôležité porozumieť týmto ženským archetypom – pravzorom ženského správania, pretože pomáhajú ženám objaviť vlastnú podstatu a čerpať z  bohatstva ženskosti.

Úlohu a rolu ženy predurčuje archetyp ženy a matky ako tvorkyňa a ochrankyne rodinného krbu, ktorá vytvára vnútorný priestor rodiny a tvorí domov – tvorivosť je základná vlastnosť ženy . Žena ma pre túto úlohu k dispozícii kruhovú centrujúcu energiu – ona je zdrojom ženskej energie a vedia to už malé, s radosťou točiace sa dievčatá.

Úlohu a rolu muža predurčuje archetyp lovca a otca ako ochrancu rodiny zvonku. V jeho prípade prevláda energia ťahu a to je sledovanie a stopovanie.

Jednoducho – ženy udržiavali rodinný oheň a muži lovili mamutov.

Mnohé problémy detí môžu začať nevinne.

– Dieťa nemá chuť jesť a vaša reakcia – „musíš jesť, lebo …“; V pozadí je váš strach z anorexie.
– Dieťa sa odmieta obliekať a vaša reakcia – „musíš poslúchať, lebo…“; V pozadí je váš strach o vlastnú autoritu.
– Dieťa prinesie horšiu známku a vaša reakcia – „musíš sa viac učiť, lebo …“; V pozadí je váš strach, že bude hlupákom a v živote sa neuplatní.
– Dieťa onanuje a vaša reakcia – „nesmieš to robiť, lebo…“; V pozadí je váš strach z jeho sexuálnej úchylky.
– Dieťa je v škole drzé, agresívne a vaša reakcia – „musíš byť dobrý, lebo…“; v pozadí je váš strach z jeho kriminálneho správania.
– Dieťa je v škole šikanované vaša reakcia – „musíš sa brániť, lebo…“; V pozadí je váš strach, ako sa bude v živote brániť.

V každom MUSÍŠ je kus detského NEMUSÍM. Spúšťa sa cesta oponovania a začína kolotoč vzdorovitého správania dieťaťa.
Vzdor dieťaťa, ktorý ukujete je základom toho, že aj na bežné požiadavky bude reagovať odmietavo a pokojná komunikácia sa stane problémom.

Jednoducho nechajte niektoré prejavy dieťaťa tak. Nereagujte.

Výchovne účinnejšie je využívať  „jazyk možného“. Môžeš sa navečerať, môžeš si umyť zúbky, môžeš sa správať pokojnejšie…

Samozrejme sú situácie, kde platí vaše “musíš“ – musíš brať tieto lieky, ísť k lekárovi, do školy…. Toto „musíš“ už bude mať ale inú „váhu“, nebude oslabené jeho častým používaním.

Často sme mediálne konfrontovaní s témou samovražedných pokusov aj u deti, s témou sebapoškodzovania, a mnohí vyhľadávajú rizikové situácie, v ktorých balansujú na hranici života a smrti.

Trinásťročné dievča, po pokuse o samovraždu, bolo doporučené na psychoterapiu. Prichádza usmievavá a veselá slečna, ktorá nevie prečo urobila to, čo urobila. Mala síce internetovú známosť, ktorá skončila, ale z jej popudu, preto sa tým netrápila. Problémom u nej je skôr spánok, je spavá už poobede, ako príde zo školy a ráno sa jej veľmi ťažko vstáva.

Kľúčové však boli jej vyjadrenia týkajúce sa matky -“trápi ma, že mama doma plače“. Vyjadrenia dievčaťa o sebe, o svojich náladách, aktivitách, nepotvrdzujú u nej pesimistické, ani depresívne stavy. V nepriamych prejavoch a kresbách, sú však už prítomné ťažšie témy zvýraznené aj čiernou farbou a to znamená – niekde v hĺbke uložené nepoznané, nevedomé a staré emócie s depresívnym zafarbením.

Tento výrazný rozdiel v nevedomej a vedomej časti psychiky dievčaťa je nebezpečný s nepredvídateľným reagovaním aj pre ňu samotnú. 

V rozhovore jej matka udáva svoju dlhodobú liečbu na psychiatrii. Nevie si vysvetliť správanie dcéry a veľmi sa o ňu bojí. Postupne začína chápať, že problém vznikol v jej detstve. Veľmi silno v jej psychike rezonuje hnev, bezradnosť a smútok, pretože spolu so sestrou museli každý deň vstávať ráno o štvrtej hodine, aby miesto svojej matky išli dojiť kravy do družstva a potom do školy. Deficit spánku bol jej problémom a po návrate zo školy by bola najradšej spala. Matka pochopila, že pomoc potrebuje ona, aby dcéra necítila a nevidela jej depresie.

Iné dievčatko s poruchami učenia v depresívnom dotazníku uviedlo, že rozmýšľa o tom, že by sa zabilo. V rozhovore to upresnila, že je to iba myšlienka ale neurobila by to. Spýtala som sa priamo matky, či bol niekto v rodine, kto spáchal alebo chcel spáchať samovraždu. Odpovedala – „môj otec – alkoholik sa 3 x pokúsil o samovraždu“. Tieto myšlienky na samovraždu sme preto museli riešiť s matkou dievčaťa. Detská psychika, tieto ťažké témy nevie spracovať.

Čaro Vianoc a čaro rozprávok má silu pôsobiť na detskú dušu a predovšetkým má moc detskú dušu aj liečiť. A preto ich deti milujú. 

Deň s bežnými povinnosťami a pravidlami, ale aj s menšími alebo väčšími stresmi, vypĺňa priestor detského bytia. Ukončenie dňa a plynulý prechod do jemno hmotného sveta je u detí vstupnou bránou do snového bytia – telo je príjemne uvoľnené a myseľ môže plynúť vesmírom.

Toto je „liečivý čas“, v ktorom má miesto večerný rozprávkový rituál. Môže byť „prvou pomocou“ v detskom trápení!

Protiklad rušného dňa a pokojného večerného rituálu zvýrazňuje aj terapeutický účinok rozprávky. Mnohé rozprávky dávajú deťom možnosť prežiť celú plejádu emócií v bezpečí domova, a takto sú pripravené prepojiť ich so skutočnými zážitkami, ktoré ich čakajú v skutočnom svete.

Rozprávkový príbeh patrí k večerným rituálom, ktorý by mal mať svoju atmosféru, dieťa môže byť zapájané do diania a súčasťou ukončenia môže byť krátka meditácia s precítim záverečnej emócie.

Umenie navodiť rozprávkovú atmosféru znamená využívať rečový prejav, tón hlasu, výraz tváre v súlade s emóciami, a predovšetkým sa vyžaduje vaše úprimné naladenie. Ak máte pocit, že dieťaťu máte prečítať rozprávky, pretože sa to má, stráca sa liečivá sila rozprávky.

Každé dieťa má v sebe anjela a čerta. Od rodičov záleží, s ktorým komunikujú, ktorému venujú viac pozornosti. Ak vás viac zaujíma detský čert, nečakajte pokojné a rozumné jednanie. Kamarátiť sa s oboma – iba to dá detskej osobnosti pocit celistvosti a rovnováhy.

Čo robí neposlušnosť slušnou? Základom slušnej neposlušnosti sú pokojné emócie!

Niekoľko myšlienok  o neposlušnosti :

…Akceptujte, že vaše dieťa potrebuje byť poslušné aj neposlušné, čím eliminujete jeho strach, z toho aké je.

…. Verte jeho neposlušnosti ako sile, ktorá mu môže v živote pomáhať.

…. Vnímajte neposlušnosť ako zdravý prejav osobnosti. O svojom dieťati myslite ako o zaujímavej, originálnej a výnimočnej osobe – i napriek tomu, že nie vždy jeho správaniu rozumiete. Tento titul mu občas aj verbálne udeľte.

Drak je zabitý, princezná unesená, vlk rozpáraný, ježibaba zhorela v peci  – má toto dieťa zažívať a predstavovať si? Má sa hrať po tme, prezliekať sa za strašidlá, príšery a čarodejnice, hrať bojové hry, hry so zbraňami a strieľaním, počúvať príbehy, ktoré naháňajú strach, hrať sa s figúrkami, ktoré predstavujú rôzne strašidlá, kresliť hrozné príšery? To všetko patrí k detstvu každej generácie.

Prečo to deti priťahuje?

Deti sa rady boja, pretože vedia, že bude nasledovať príjemný pocit úľavy. Podstatné je, že všetko sa to deje v bezpečí domova a za prítomnosti osôb, ktoré ich ochraňujú. To je pozitívna trauma – strach prežívaný v bezpečí. Dôležitá je práve úloha rozprávača, ktorý sa s dieťaťom po prečítaní rozprávky porozpráva, zdôrazní posolstvo, pridá svoju vlastnú skúsenosť. V tých najstrašidelnejších momentoch nie je dieťa samé, je v bezpečí.

Čo je na týchto rozprávkach cenné? Nejde o príšery v rozprávkach, ale o strachy, úzkosť, smútok, pocity viny, zlosť, ktoré môže dieťa skryto prežívať. Vďaka vonkajším príšerám tieto strachy „vylezú z jeho vnútorného sveta“. Už nie sú skryté, už sú videné a môžeme s nimi pracovať.

Rozprávka nemôže spôsobiť úzkosť, iba ju vynesie na povrch a umožní jej odreagovanie. Dieťa takto prostredníctvom rozprávok čelí vlastným obavám a vďaka nim si uvedomuje, že je možné ich prekonať.

Podobný princíp funguje aj u dospelých, ktorí vyhľadávajú adrenalínové športy. Tie sú spúšťačmi niečoho, čo je hlboko uložené a potrebuje byť uvoľnené. Je to však dočasná úľava, pretože pôvodný zdroj stresového zážitku je uložený hlboko v podvedomí. A práve rozprávky dávajú možnosť ísť k tomuto zdroju!

Potrebujú deti hranice? Potrebuje rodina hranice? Majú mať aj rodičia hranice? Mnohým dospelým určenie hraníc a pravidiel robí problém.

Otázka je načo ich potrebujeme; ako ich tvoriť ale aj rešpektovať; aký je ich zmysel a účel.

Všetci potrebujeme hranice, potrebujeme mať mantinely, ktoré tvoria priestor aj mnohým športom! Hranice vymedzujú priestor, sú orientačnými bodmi, poskytujú istotu a bezpečie, zároveň však provokujú, pretože sú značkami s označením STOP.

Deti aj v súčasnosti potrebujú hranice, deti chcú hranice a pravidlá, chcú mať jasno. Ak určujete deťom primeraným spôsobom hranice, vedia že sa o nich zaujímate, že sú pre vás dôležité. Cítia, že si dáte tú námahu a venujete im čas na vytvorenie hraníc.

Hranice vymedzujú priestor, obsah a čas, v ktorom sa dieťa môže bezpečne pohybovať. Hranice sú pre deti orientačnými bodmi vo voľnom priestore, kde sa môžu prejavovať sa a vytvárať väzby voči iným ľudom. Postupným zvnútornením vonkajších hraníc vznikajú ich osobné hranice, ktoré si vedia brániť a tým aj chrániť svoj vnútorný priestor. A hlavne deti potom dokážu rešpektovať aj osobné hranice iných.

Aké hranice máme k dispozícii?

Akútna leukémia, dlhotrvajúce chemoterapie, deti ležiace na onkologickom oddelení, lekár zomierajúci na onkologické ochorenie… Šokujúce správy vyvolávajúce strach a otázky.

Kde vziať istotu? Ako to ovplyvniť? A nakoniec otázka “prečo”?

Rekapitulujeme – žili sme zdravo, nefajčili sme, chodili na preventívne prehliadky, nikto v rodine nemal onkologické ochorenie …
… a predsa je tu. Obávaná rakovina.

Mám veľkú výhodu, poznala som ju a vďaka otázke – “prečo majú malé deti onkologické ochorenie, predsa nefajčili, nestresovali sa, nedýchali tento vzduch”, som pochopila, že za ochorením je aj niečo iné.

Telo je chemická továreň, a to je akceptované aj vo vedeckých kruhoch. Každá emócia je chemická reakcia. Emócie to nie sú iba navonok viditeľné prejavy, ktoré sa strácajú v priestore. Emócie predovšetkým zanechávajú hlboké chemické zmeny v ľudskom tele.

Aj onkologické ochorenie je spôsobené stresom, ale stresom opakujúcim sa niekoľko generácií. Ak v troch generáciách za sebou sa prežíva hnev, nenávisť, smútok, bolesť, závisť, ale aj poslušnosť, ľudské telo sa postupne znečisťuje odpadom z toxických emócií. Dostávame orgány oslabené a znečistené emóciami čo v kombinácii z vonkajším znečistením vytvára základ pre rôzne ochorenia.

Už štyristo rokov pred naším letopočtom o takzvanej „soulmate“(soulmejt) písal Platón. Vysvetľoval, že dávni ľudia mali pôvodne štyri paže, štyri nohy a hlavu s dvoma tvárami. Boh ich rozpolil, aby zasvätili život hľadaniu – ČOHOSI, čo nedokážu pomenovať, ale čo vycítia, keď TO stretnú.  Nevycítia to však bežnými zmyslami. Zrakom, sluchom, čuchom, chuťou ani hmatom. Musia zapojiť to, čo v normálnom živote používať zabúdajú – dušu. Tým Bohovia, podľa Platóna, zaistili, aby ľudia nikdy nepohrdli svojou dušou – životným radarom, ktorý budú potrebovať nielen v láske

Prečo sa niektoré manželstvá i napriek prvotnej láske rozpadajú a stávajú sa skôr bojiskom a prečo iné v bojisku života vytrvajú a časom rozkvitnú do prekrásnej, milujúcej a empatickej spolupatričnosti?

Upútali ma krásne nostalgické spomienky známej herečky: “U herca je dôležité aj zázemie súkromného života. S manželom sme mali šťastie, že sme sa našli. Lebo sú aj prípady, keď si niekoho nájdete, milujete sa a zrazu zistíte, že ste si cudzí. Že ste si už všetko povedali. My sme sa s Mirkom mali stále o čom rozprávať.“ Vo svojom byte umelkyňa dodnes cíti manželovu prítomnosť, aj keď je už dávno po smrti. “Byt je ním stále naplnený. Mám jeho knihy, spisy aj myšlienky. S Mirkom sa tam vždy porozprávam, poradím. Verím, že človek úplne neodchádza. Volá sa to, tuším, život večný. Niečo z človeka musí byť predsa niekde zachované,“ uvažuje na záver národom milovaná umelkyňa.

Duša ide vždy za láskou a ak ju nenachádza vo vzťahu, hľadá ju a ide ďalej. Ak máte to správne spojenie duší, tak nemusíte hľadať, ale ani žiarliť, kontrolovať, sledovať, čítať partnerove správy. Jednoducho dôverujete a ani sa nezamýšľate nad tým, prečo je to tak. Počujete sa, aj keď si nič nehovoríte. Rozumiete si, aj keď mlčíte. A svoju krásu vnímate aj bez prikrášľovania.

Poznanie založené iba na vonkajšej kráse, na hmotnom, viditeľnom a okázalom môže byť aj v pozadí rozpadu mnohých manželstiev. Svadba s pravým spojením srdca, duše a rozumu je v súčasnej dobe čoraz vzácnejšia.

Ako dosiahnuť vo vzťahu spojenie na úrovni duší?

Ak spomalíme, oddychujeme, regenerujeme – predchádzame vyčerpaniu a ochoreniam, ktoré nás práve v zime prenasledujú. To je pôvodný zámer múdrej prírody a pomôže to  aj „zimným depresiám“. 

Jeseň a zima sú typicky smutné ročné obdobia a všetci cítime ich vplyv. Niekto viac, niekto menej. O dlhých zimných večeroch, tme, daždivom počasí sa hovorí v súvislosti so zvýšením depresívnych stavov u ľudí. A depresie nás ťažia.

Múdra príroda to však myslela inak. Všetko živé na našej planéte reaguje na existenciu svetla a tmy.

Leto plné svetla, nám dáva energiu a dobrú náladu. Dostatok svetla znamená energiu na rôzne aktivity. Mozog a telo reagujú na svetlo produkovaním takých látok ako sú serotonín, dopamín, oxytocínu, vďaka ktorým sa cítime príjemne a šťastne.

Zima a nedostatok svetla nás oslabuje. Akonáhle sa vonku zotmie, začne mozog uvoľňovať melatonín, ktorý je považovaný za hormón tmy a je spúšťačom nočného cyklu odpočinku.

Človek sa jednoducho začne cítiť prirodzene unavený. Mozog je vplyvom nedostatku slnečného svetla naprogramovaný na odpočinok.

O pomoc ma požiadala rodina s pubertálnou dcérou, u ktorej došlo k silnému odmietaniu, ignorovaniu až zlostným prejavom voči otcovi. Sama uviedla – „nemôžem ho cítiť, fyzicky ho nemôžem cítiť. Neviem čo sa stalo ale jednoducho to prišlo a mám pocit, že to tak ľahko neprejde. S matkou mám normálny vzťah. Viem, že sa kvôli mne trápi“.

Podľa údajov rodičov dcéra bola bezproblémové dieťa s normálnymi vzťahmi k obom rodičom. Učí sa veľmi dobre, chce ísť študovať ďalej. Teraz ale rieši kde odísť, či ku starým rodičom alebo na internát. Doma nechce zostať, aj keď jej je to ľúto.

Puberta je sociálny pôrod, kedy dieťa odchádza od rodiny a ide do sveta. Spojenie – pupočnú šnúru s rodinou – si musí prestrihnúť ono. Aby to vôbec mohlo urobiť musí si vás negovať, kritizovať, obviňovať. V opačnom prípade, ak vás dieťa obdivuje, miluje, nedokáže to prerušiť a odpútať sa. Utkvela mi jedna myšlienka – matka, ktorá má konflikty s dcérou, ktorá jej odvráva, si môže povedať -„dobre som ju vychovala“.

Brať veci s nadhľadom a nie osobne, neurážať sa, nekritizovať, využiť silu mlčania a spomenúť si na svoju pubertu – je znakom toho, že ako rodičia dospievate do svojej múdrosti.

Dvere do sveta otvára deťom otec. Je to otec, ktorý dcéru učí vnímať svet mužov. A matka, má skôr tendenciu držať dieťa doma a preto býva vzťah detí s matkou konfliktnejší. Vzdor pubertálneho dieťaťa býva ale orientovaný na všetko. V tomto prípade, to bol hnev dcéry silne a neprimerane orientovaný na otca.

Dcéra tému otca vytesňovala, sama si uvedomovala svoju bezmocnosť riešiť to, nechápala to, a nevedela čo s tým.

Predstavte si nasledovnú situáciu: Vaše dieťa pri hre uhryzne iné dieťa, ktoré potom začne plakať. Čo urobíte?

Mnohí rodičia reagujú: „Ospravedlň sa a povedz, že ti to je ľúto!“ Ale dieťa to tak nemusí cítiť, môže mať pocit, že bolo jemu ublížené a nemusí vedieť, čo naozaj slová ospravedlnenia znamenajú? Deti nútené do neochotného zamrmlania slova “prepáčte“ sa stanú majstrami povrchného ospravedlňovania s mnohými výhovorkami.

Priblížim vám dva rozdielne prístupy ako učiť deti ospravedlniť sa, s úplne odlišným efektom.

• Predstavte si problémové dieťa navštevujúce školu pre emočne náročné deti. Potrebovalo pomoc pre pretrvávajúce bolesti hlavy. Emočne bolo impulzívnejšie a svoje správanie korigovalo ťažšie. Začiatok školského dňa bol vždy taký, že deti sedeli v kruhu a ten, kto niekomu ublížil sa mu mal pred všetkými ospravedlniť a sľúbiť, že …. Postupne došlo u chlapca k potláčaniu jeho emócii, čo sa uňho následne prejavilo bolesťami hlavy.
• Dávnejšie som čítala o škôlke, kde neučia deti hovoriť „prepáč“, ak niekomu ublížia. Namiesto toho sa má dieťaťa spýtať či je v poriadku a na znak svojho súcitu, mu prinesie pohár vody, obrúsok na slzičky, možno na potešenie mu niečo daruje. Aj ostatné deti, ktoré boli svedkom udalosti, sú povzbudzované v tom, aby zranenému dieťaťu niečo priniesli. Tu sa deti učia, že ak niekomu ublížia je potrebné urobiť praktické kroky a nie zašomrať falošné „prepáč“.

Ak má dieťa pochopiť prečo má niečo ľutovať, malo by aj ono poznať a precítiť pocity – byť zranený, zahanbený, smutný, vystrašený. Ľudská bytosť potrebuje zažiť určitý stupeň bolesti, aby sa u nej mohol rozvinúť súcit.

Každé dieťa jednoducho potrebuje padnúť občas na kolená, zažiť sklamanie, poníženie, cítiť smútok, pretože práve z týchto skúseností  sa učí byť vnímavejším voči svetu a to je základ empatie. Ak deti pred negatívnymi zážitkami chránite, nenaučia sa vnímať utrpenie iných. Človek s nižšou empatiou nehľadí na následky svojich činov, rozhodnutí a ospravedlniť sa nevie.

Urgentne potrebovali pomoc rodičia 12 ročnej slečny, ktorá odmietala chodiť do školy. Dlhodobejšie trpí úzkostnými stavmi. Prežíva strachy z búrky, vetra, smrti a postupne sa začala báť všetkého. V škole nemá kamarátky, je uzavretá a nedôveruje si. Učí sa zle, nevie sa učiť, je lenivá. Matka, ktorá to všetko úzkostlivo prežíva, uviedla – „akoby som videla seba, a všetko to prežívam s ňou“. V priebehu konzultácie sa však objavujú u dcéry aj problémy so spánkom, trvajúce od útleho veku a problémom boli aj jej nočné desy. V čase pred spaním dievča sa neustále zaoberá témou smrti, ako to bude ak zomrie, kedy zomrú rodičia a čo bude robiť ona.

Ako postupovať?

V prvom rade by som upozornila rodičov na „akútnosť „problému, ktorý v mnohých prípadoch nie je možné zvládnuť zo dňa na deň. Psychické problémy majú vždy svoju históriu a nie je možné riešiť ich rýchle a účinne.

Ak sú akútne problémy dieťaťa už dlhodobejšie stávajú sa chronickými aj ich riešenie je už potom dlhodobejšie. Čím dlhšie trvá neriešenie problémového správania dieťaťa, tým hlbšie sa fixuje v jeho psychike a tým zložitejšie je aj jeho riešenie.

Akútnu stresujúcu situáciu dieťaťa je potrebné riešiť rýchlejšie psychofarmakami, predovšetkým ak ide o sebapoškodzovanie a situácie ohrozujúce život dieťaťa, ale aj rôzne zdravotné komplikácie.

V danom prípade, okrem akútnej situácii – nechodenie do školy – bola evidentná aj chronická situácia a to boli úzkosť a problémy so spánkom, neriešené nočné desy, fixovanie na tému smrti, ktoré siahali až do jej ranného detstva.

S touto otázkou prichádzajú často ženy, ktoré sa zmierili s tým, že mať deti je pre nich ukončená téma. Je to nejaký ich posledný pokus. Neplodnosť ako psychologický problém je pre mnohých nepochopiteľná téma.

Môže byť neplodnosť okrem hormonálnych, genetických a iných fyzických, niekedy nevysvetliteľných faktorov, spôsobená aj psychikou? Môže byť nevedomý, emocionálny stres príčinou toho, že žena nemôže otehotnieť? Môže byť neplodnosť považovaná za psychosomatický obranný mechanizmus?

Klasickou odpoveďou je presvedčenie, že neplodnosť má vždy základnú fyzickú príčinu.

Moja otázka je – „ak neplodnosť má fyzickú príčinu, čo sa stalo a čo spôsobuje, že fyzično prestalo „fungovať“ ?“

V každom z nás je potenciál mužskej a ženskej energie zdedený od svojej matky a svojho otca. Má to hlboký biologický základ, daný mužskými a ženskými hormónmi. Táto biologická danosť sa odráža nielen v našom fyzickom tele ale aj v našej psychike.

Prečo zjednotiť mužskú a ženskú polaritu

Zjednotenie týchto polarít dá našej osobnosti pocit celistvosti a úplnosti a naše telo uvíta hormonálnu rovnováhu, dôležitú aj pre naše zdravie.

Žena so slabou mužskou energiou – nevie povedať „nie“, je nerozhodná, neistá, nedokáže sa presadiť a povedať si svoj názor. Zo strachu aby nebola odmietnutá, súhlasí so všetkým. Sníva o princovi, ktorý jej život vezme do svojich rúk a bude rozhodovať za oboch. Jej ženskej vášni chýba sila a odvaha.

Život a výchova v nás spúšťa množstvo emócií, ktoré určujú naše správanie. Mnohé emócie v sebe potláčame, kontrolujeme, vzniká rozdiel v tom, čo prejavujeme navonok a čo potláčame. To ovplyvňuje, ako sme vnímaní – či sme pravdiví, alebo nevierohodní.

Príroda nás a naše deti vybavila radarom, ktorý citlivo signalizuje zmenu v dianí na vedomej i podvedomej úrovni. Tak vzniká rozdiel medzi tým, čo dieťa vidí a počuje a tým, čo cíti svojim radarom. Sú situácie, kedy mu budete hovoriť, že to tak nie je – „nie, nie som nahnevaná, nič ma netrápi“, alebo: „neboj sa, ani ja sa nebojím“, alebo: „my sme sa s ockom nehádali …“.

Rozdiel medzi vaším vonkajším správaním a vnútorným prežívaním, deti cítia a zneisťuje ich. Deti majú prirodzenú schopnosť rodičom dôverovať a veria všetkému, čo poviete.

Naučíte ich veriť slovám a deti prestávajú dôverovať sebe a svojmu cíteniu. Prestávajú vnímať rozdiel v tom, čo počujú a čo cítia. Zakrpatejú im radarové tykadlá a mozog znecitlivie voči druhej, skrytej realite. Uvedomte si, že aj psík vie rozlíšiť nebezpečných ľudí a bude na nich divo štekať. Táto „zvieracia inštinktívna časť mozgu“ dieťaťa zakrpatieva.

Potom sa môže stať, že do parku, kde sa vaše dieťa hrá, príde neznámy človek, možno pedofil a bude rozdávať sladkosti a bude sa s vaším dieťaťom pekne rozprávať a ono bude veriť jeho slovám. Ak mu ponúkne sladkosti ako bude dieťa reagovať. Čo asi urobí?

Alebo príde niekto, kto mu ponúkne drink a v ňom bude možno droga a vaše dieťa to nebude intuitívne vnímať. Môže sa stať, že vaše dieťa ako tínedžer pôjde podvečer domov parkom a svoj inštinkt, ktorý mu možno hovorí „nechoď tadiaľ“, už nevie počúvať a môže sa mu niečo stať.

Škola zvierat

Dr. George H. Reavis

Jedného dňa sa zvieratá rozhodli, že sa musia nejakým hrdinským činom vysporiadať s problémami, ktoré so sebou nesie „nová doba“, a zorganizovali školu.

Zaviedli osnovy pozostávajúce z behania, lezenia, plávania a lietania. Aby bolo možné osnovy lepšie presadiť, všetky zvieratá preberali všetky disciplíny.

Kačka bola výborná na hodinách plávania, dokonca lepšia ako jej inštruktor, v lietaní však iba prospela a v behu na tom bola veľmi zle.

Pretože behala skutočne veľmi pomaly, zostávala po škole a zanechala plávanie, aby sa mohla cvičiť v behu. To pokračovalo tak dlho, až si ošúchala nohy a stal sa z nej len priemerný plavec. Priemer bol však pre školu prijateľný, a tak si s tým nikto okrem kačky hlavu nelámal.

Mnohí odborníci pracujúci s deťmi sa stretávajú s ich vyjadreniami typu: „Načo žijem?“; „Nechcem tu byť“; „Radšej keby som sa nenarodil“. Deti a téma života, o ktorej sa bežne nerozpráva.

Vzťah detí k životu je ovplyvnený predovšetkým vaším postojom k životu a emóciami, ktoré prežívate a prejavujete vo svojom živote.

Aký vzťah majú vaše deti k životu? Učíte ich vnímať život, jeho plynutie, jeho silu, jeho bohatstvo, jeho prekážky? Pomôcť vám môže krásne a symbolické prirovnanie života k rieke, ktorá má dva brehy, tak ako má aj dieťa dvoch rodičov.

Obdobím, kedy si môžeme uvedomiť hodnotu života sú Vianoce. Je to symbolické obdobie narodenia a začiatku života. Dokážu tento moment narodenia vnímať deti v množstve darčekov, ktoré na Vianoce dostávajú.

Potom prichádza jar, ktorá je spojená s prebúdzaním prírody a vždy je spojená s príchodom nového života. To už nie je symbolické – to je skutočné, videné, cítené. Pamätám si rána, keď prišla maminka a priniesla v košíku kuriatka a dala nám ich do postele. Vedela som, že sa už liahnu. Bolo krásne vidieť vytŕčať zobáčik v škrupinke vajíčka, alebo vidieť chumáč srsti a v ňom malé zajačiky, alebo sa zrazu objavila mačka a za ňou ťapkali malé mačiatka.

Časť svojho života sme ako deti so zvieratkami rástli, starali sa o ne, patrili do našej rodiny. Bola som svedkom aj ich smrti, ale na druhý rok sa znovu narodili. Všetky deti sme sa naučili vnímať život i smrť.

Pamätám si na klientku – peknú, štýlovo oblečenú aj napriek tomu, mala vo vzťahoch problémy. Muži ju opúšťali. Jej podvedomie nám poslalo známy obraz porcelánovej figúrky – baletky, ktorá sa točí na jednom mieste. Uvedomila si, že žije život stagnujúcej krásy, chýbala jej spontánnosť, zmyselnosť, hravosť.

Ako byť zmyselnou, zaujímavou, cítiť sa krásne a nie byť iba fyzicky krásna?

Možno by ste mi povedali – v bežnom živote sa to ťažko realizuje. Nech už prežívate akokoľvek zložité obdobie, zastavte sa alebo aspoň spomaľte.

Ak to neurobíte vy, môžu vás zastaviť zdravotné problémy, môžu vás zastaviť deti, ktoré trpia, ak vidia matku unavenú, bezradnú, možno depresívnu alebo si partner nájde ženu plnú ženskej energie, vitality, nadšenia.

"To bola cesta ako mať internetové spojenie so svojou dušou" 

Pred stresmi, ktoré zažívali, a nebolo ich málo, nemohli uniknúť. Nebola televízia, motivačná literatúra, počítače a nemohli ich liečiť liekmi. Bolesť prežívali v tichu, museli s ňou byť, vyplakať ju a vymodliť, čo je určitý spôsob meditácie.

Tkanie, vyšívanie, šitie, pletenie bol ich relax. Žili viac vonku, užili si viac slnka, nebáli sa dažďa. Hnev a zlosť odreagovali fyzickou prácou – kosili, rúbali, orali, starali sa o dobytok.

Potom prišla generácia zažívajúca rozmach medicíny, všetko je uľahčené predovšetkým liekmi a človek sa nemusí zaoberať sebou – čo zmeniť, čo riešiť. Na internete  sú rady a odporúčania skoro na všetko.