Prečo sú deti také, aké sú?

Sú “zlé“ deti skutočne „zlé“? Sú náročné deti skutočne náročné? Sú neposlušné deti skutočne neposlušné? Sú hlúpe deti skutočne hlúpe?

Deti nám svojim správaním vždy niečo signalizujú, často im nerozumieme a trestáme ich za to. Pochopenie toho, prečo sú deti také, aké sú, dáva nový pohľad na ich problémy a nové možnosti v ich výchove. Najjednoduchšia a najčastejšia cesta vo výchove detí je totiž ich obviňovanie za to, aké sú.

V texte Starého zákona sa uvádza: “Trestám vinu otcov na synoch do tretieho a štvrtého pokolenia tých, čo ma nenávidia, ale milosť preukazujem tým, čo ma milujú a zachovávajú moje prikázania.“

Či už veríme alebo neveríme, či si to vysvetľujeme tak alebo inak, zamyslime sa a uvedomme si, kto za čo môže.

Môžu iba deti za to, aké sú?

Už len uvedomenie, že všetko, čo deti majú, majú od svojich rodičov, im pomáha a oslobodzuje ich.

Rodičia sú hrdí a šťastní, ak ich dieťa dosahuje úspechy, je poslušné, je inteligentné, učí sa na čisté jednotky… Čo ak je dieťa nepozorné, neposlušné, lenivé, nevychované, nesústredené, ustráchané, odmieta sa učiť, je zlostné, agresívne?

Mnohí rodičia si začnú klásť otázky: “Odkiaľ sa to berie v našom dieťati? Prečo je také, aké je? Akoby ani naše nebolo. Nepoznávame ho v niektorých situáciách.”

Nastupujú úvahy: “Malo by sa lepšie učiť, malo by byť samostatnejšie, kľudnejšie, nebiť sa. Musíme byť prísnejší, musíme mu dať pravidlá, určiť hranice. Alebo by sme mali byť empatickejší, trpezlivejší, pokojnejší?”

A deti? Tie nevedia prečo sú také, aké sú. Nevedia čo s emóciami, ktoré cítia a nevedia, prečo ich cítia. Nevedia prečo sa zajakávajú, pomočujú, prečo sú agresívne, prečo kašlú, prečo majú cukrovku, astmu a iné ochorenia.

Je problémové správanie dieťaťa iba nejakou náhodou, omylom? Ale prečo? Trestom? Ale za čo?

Moja prax ma doviedla k poznaniu, že deti zrkadlia problémy svojich rodičov a ich správanie má hlboký význam a účel pre celú rodinu. Otázky: „Prečo si to urobil? Prečo si taký?“ deti zneisťujú, nútia vymýšľať príbehy a rôzne alibi.

Predovšetkým sa deti cítia vinné za to, aké sú. Ak nepochopíte to, čo vám deti naznačujú, príde ich ochorenie, ktoré tak isto niečo znamená. Každá choroba má svoj vývoj, svoje príčiny, má svoje emócie, ktoré sa dlhodobo hromadia a vy stále niečo nechápete.

Mnohí rodičia nedokážu pochopiť práve tento princíp a pýtajú sa: „Prečo a čo by nám mali deti zrkadliť? Načo nás upozorňujú, veď my sa snažíme robiť všetko, len aby bolo dobre.“

Výskumy v oblasti genetiky potvrdzujú biologickú dedičnosť traumy. Ak ste prežívali v detstve alebo teraz prežívate úzkosť, depresiu, bojíte sa, cítite hnev a zlosť, určite za to môžete „vďačiť“ svojim rodičom alebo prarodičom. Je vysoko pravdepodobné, že takto hromadené emócie budú prežívať aj vaše deti, ktoré bohužiaľ nemajú ešte vyvinuté regulačné mechanizmy na ich ovládanie.

ČO nám deti zrkadlia?

Dieťa dedí od svojich rodičoch všetko „vonkajšie“ a všetko „vnútorné“ – farbu očí, ale aj strachy.

Rodičia odovzdávajú deťom všetky zážitky zo svojho detstva spojené s množstvom emócií,

odovzdávajú im povahové črty, schopnosti, nadanie, odovzdávajú im dispozície k chorobám,

odovzdávajú im archív všetkého, čo dostali ale aj čo zažili.

Deti dedia pozitíva aj negatíva, bohatstvo aj chudobu, úspechy aj neúspechy, múdrosť aj hlúposť, krásu aj škaredosť. Dostávajú všetko a nemôžu si vyberať!

Mgr.Lýdia Adamcová