Moja vianočná rozprávka ...

   Vianoce... sviatky pokoja a mieru... v dnešných dňoch už tak trochu aj materiálnych vecí (trochu???) Začala som sa zamýšľať už nejaký čas pred vianocami... asi som tento rok konečne dospela... alebo som si len ujasnila rebríček hodnôt... v dobe, keď 20.12. počuť okolo len “už aby bolo po sviatkoch“ som sa ocitla v rozprávke...

   Naše tohoročné Vianoce boli najúžasnejšie za posledných neviem koľko rokov... najkrajšie zo všetkých z nášho skoro 13-ročného manželstva a možno aj najkrajšie v mojom živote... Všetko to začalo úplne nevinne ešte v novembri... naši mali objednaný kartón zákuskov (ešte od Veľkej noci), stretli sa s cukrárkou, že už na vianoce piecť nebude, že už chodí do práce od leta (!) a nebude to stíhať, že... v malom meste na začiatku decembra nikto objednávku na vianoce nezoberie... tak som si povedala, idem na to... ľavá nie som, v cukrárni som predávala, aj sa priamo tam pieklo, dačo sa na mňa nalepilo... to dám... tak som sa povŕtala v knižkách s receptami, dačo opísala od babky, dačo od uja googla... keď prišiel deň D, pustila som sa do toho... medovníky, tlapky, zázvorníky, podlesníčky, opitý Izidor, medový rez, škoricové klbká, marlenka, šuhajdy, linecké, grilážky, dvojfarebné kocky, koláčiky Franza Jozefa, orechové hviezdičky, odpaľované venčeky, žĺtkové rezy (teda tie skončili ako guľky...xi xi)... piekla som a piekla 4 dni... stále sa mi zdalo málo... veď sú vianoce... musí byť dosť... a 21.12. som začala baliť... našim a nám... a nám a našim... a zrazu som sa ocitla v rozprávke o Maruške... pamätáte na tú bezodnú soľničku? Ak to bude pre všetkých, bude dosť, ak však len pre seba, nikdy dosť nebude... a svitlo mi... stále mi bolo málo, myslela som, že keď dám aj našim, pre nás nebude dosť a tak som dopekala ďalšie a ďalšie... a keď som začala deliť, bolo to nekonečné... neubúdalo... kartón našim, kartón svokrovcom... naši a svokrovci posunuli po krabičke ďalej...naši jednej babičke, ktorá žije sama a už nevládze piecť, svokrovci rodičom... a ešte ostala krabica pre manžela do práce, a potom ho jeho kolegyňa poprosila, že kúpi, že nestihla piecť... tak som zbalila aj jej, samozrejme zadarmo... a ešte ostalo aj nám na celé sviatky... keď som si uvedomila podobnosť s rozprávkou, ostala som v nemom úžase... aj v dnešnom uponáhľanom svete ešte existujú situácie, ktoré nás zastavia a vkradnú sa nám do srdiečka v podobe hrejivého pocitu... a ja som si povedala, že tento pocit si nedám vziať a tieto vianoce sa budem snažiť pozerať okolo seba inak... nebudem hľadieť, kto má aký stromček a čo mal pod ním, ale kto má aké srdiečko a čo má v ňom... a hneď 24.12. pri zdobení stromčeka som na to zabudla... snažila som sa vešať gule rovnomerne, malý mi pomáhal a vešal 3 gule na jedno miesto... stále a znova... naštvaná, že ma zdržiava prevešiavaním a nechce si dať povedať, že to tak nemá byť, som vypenila... pozeral na mňa a úplne samozrejme skonštatoval: „Maminka, ale to tak musí byť, to je predsa maminka, tatinko a Šaňko.“... Miláčik môj, obrátil mi život na ruby, dokáže zo mňa vydolovať to moje lepšie ja a ja ho za to neskutočne ľúbim... a prisahala som si, že už nezabudnem na moje predsavzatie pozerať sa okolo seba inak... a že som videla veci... uvedomila som si, že milujem moju rodinu hlavne preto, aká je... aj pre občasné spory a hundrania, ktoré znamenajú, že každý člen je jedinečný, má svoj názor a preto netreba čakať, že sa bude správať, ako by som chcela ja... že otcova druhá manželka je úžasný človek, pretože z toho mála, čo má, sa podelila a vzala si na sviatky chlapca z detského domova. A otec je “tam hore“ určite na ňu pyšný... že manželova rodina je aj moja rodina a môžem povedať, že ich mám naozaj rada, že sú jeho rodičia aj moji rodičia a celá jeho rodina aj moja  rodina... pochopila som, že sme si museli nájsť cestu k sebe a že je chyba, keď si ľudia celkovo myslia, že “iná“ výchova a rodinné pomery znamená automaticky “zlé“... dnes sú to pre mňa dôležití ľudia a som rada, že sú to práve oni, čo prišli do môjho života... aj keď mi je jasné, že nebude vždy slnečno, podstatné je, že tam niekde v hĺbke srdca to je a dá sa k tomu hocikedy vrátiť... a takto by som mohla písať ďalej a ďalej... s niektorými ľuďmi som sa stretla, s inými som si písala, či telefonovala, a na každého som sa snažila pozerať inak... a keď som rozprávala kamarátke mojej babičky “trampoty“ s koláčmi, povedala mi niečo, čo si dovolím zvoliť za moje nové životné heslo : „V živote sa ti vráti len to, čo rozdáš. Nič viac a nič menej“... sľubujem, že sa budem snažiť viac, aby rozprávka o Maruške žila ďalej...

P.S. Na stromčeku stále visia 3 gule na jednom mieste... lebo maminka, tatinko a Šaňko sa veľmi ľúbia...