Vône, farby a chute života... (polnočné zamyslenie)

Vône...

Milujem vôňu chryzantém... napriek tomu, že vo väčšine ľudí vyvolávajú myšlienky na pohreb, mne sa páčia... vo mne vyvolávajú spomienky na Dušičky, na detstvo, kedy sme chodili zapaľovať sviečky a fascinujúco sme hľadeli na mihotavé plamienky, ktorých tisíce osvetľovali celý cintorín... vždy sme sa na tento večer tešili... napriek tomu, že sme s ohňom nemohli  manipulovať celý rok, tento večer bol výnimka... a nepotrebovali sme ani tekvice a Halloween... vôňa vosku a chryzantém mi ostala v pamäti... vône sprevádzajú náš život... niekedy, keď ostanem z niečoho v pomykove, neviem zareagovať, zavriem oči a nadýchnem sa... zo začiatku to bolo iba o tom, že si ukradnem trošku viac času na reakciu... postupne som sa naučila ovoniavať... smejete sa?... vône života si vychutnávam často... nie tie umelé, čo človek na seba nakydá s myšlienkou, že sa iným bude páčiť... tie úplne prirodzené... vôňa pokosenej trávy, mokrej hliny, či zrelého ovocia na strome... vôňa dobrého jedla... vôňa pečeného chleba... vôňa starého domu, kde roky žili ľudia v láske... a mnoho iných vôní... vôní života a lásky...

Farby...

Pamätám si dobu, kedy farby boli modrá a modrá a kúsok červenej... modrá pionierska rovnošata a červená šatka... a všetci sme boli rovnakí... pamätám si, ako mi babka doniesla z Makyty pásik úúúžasnej žltej látky, jemnučkej ako pavučinka (šili z toho letné šaty do Nemecka), uviazala som si mašľu na gumičku do vlasov a šla na 1.Mája... súdružka učiteľka mi samozrejme mašľu zabavila, lebo iba biele sa mohli nosiť... že mi ju vráti na konci školského roka... v tej dobe bežná prax... bolo mi jasné, že mi ju nevráti... a tak počas hymny, kedy každý správny pionier s úsmevom salutoval otočený k tribúne, strhla som si z krku šatku a zmochlala do vrecka... a ešte som sa otočila zadkom k tribúne a kukala do výkladu... samozrejme, že to malo dohru... červená farba bola v tom čase mocnejšia ako žltá... a ja ako nepriateľ štátu (lebo tak to bolo hodnotené) som obišla s riaditeľským pokarhaním (mala by som aj dvojku zo správania, ale zmilovali sa, predsa len som bola čistá jednotkárka a bol to len nerozvážny úlet)... a nemohla som robiť iskričkovú vedúcu, lebo sa báli o charakter tých úbohých detí... taká červená farba pionierskej šatky bola mocnejšia než čokoľvek iné... dodnes nemám rada červenú... milujem žltú... a všetko farebné a žiarivé... a rebelkou som ostala...

 Chute...

Spomínam si na prázdniny, keď som bola u krsného... dostala som na tanier knedlíky, také tie ako slivkové... mňam... čakala som, čo pôjde na ne... tvaroh? granko? mak? orechy?... všetko môžem... a tu zrazu bác, poliate osmaženou slaninkou... čo to je?... sklamaná som sa pustila do jedla s divným pocitom... prekrojím knedlík, žiadna slivka... vykuklo údené mäsko... mala som asi 14 rokov a videla som také čudo prvý raz... chuť bola dokonalá... odvtedy dávam šancu všetkým chutiam (teda okrem morských a hmyzových príšeriek, na ktoré som ešte asi nedorástla)... nemám svoju vyhranenú top chuť... chutí mi všetko... hlavne život... so svojími vôňami, farbami a chuťami...