Zamyslenie nad Julinkou (rómske intermezzo č. 1)

            Bola krásna. Trojmesačné rómske dievčatko – opusteniatko. Našli sme ju v zoznamoch voľných detí. Chytila si nás hneď – manžela za palec, mňa za srdiečko... Po rozhovore s detským lekárom sa všetko pokazilo. Je ťažko postihnutá, ak sa splnia tie horšie predpovede, má pred sebou 6-8 rokov ako „hadičkový ležiak“. Ak by sa splnili tie lepšie, má pred sebou život vozíčkara, ktorý nezvládne ani špeciálnu školu. Podľa lekára to nie je dieťa do rodiny, má toľko diagnóz a problémov, že by aj tak väčšinu času strávila v nemocnici. A dieťa by malo partnerov posunúť o stupienok vyššie a vytvoriť rodinu, nie stiahnuť ich nadol (aj keď žiaľ aj také prípady sú)... Bol január, sedela som v snehu na dvore detského domova a plakala. Videla som na manželovi, že keby som chcela, zlomím ho... Ráno sme si totiž povedali, že zvládneme všetko, len manžel dodal, že nechcel by ísť do extrému, keby to dieťa malo takú chorobu, žeby zomrelo malé... Ale čo, keď u mňa už bola v srdiečku... Vrátili sme sa za tým lekárom, snažili sa niečo riešiť... nakoniec sme sa rozhodli, že si Julinku nevezmeme. Najťažšie rozhodnutie môjho života.

            Dlho som si toto rozhodnutie vyčítala... čo ak by... myslela som na jednu chvíľu pár rokov dozadu, kedy som na ostrove Torcello v úžasnom kostole mala pocit, že tu treba poprosiť Boha o zázrak – malú dušičku, ktorú nik nechce, aj keď by bola naša len na chvíľočku... cítila som, že je to ona – Julinka – malinká opustená dušička, ktorú nikto nechcel (pred nami ju 15 párov odmietlo), a možno mala len chvíľočku na život...... vyčítala som si, že som sa postavila proti Božiemu zámeru, že som najskôr niečo pýtala a keď mi to dal, odmietla som... ale mohla som ísť proti manželovi? Mala som právo? Malinká by nás rozdelila a – čo Boh spojil, človek nech nerozdeľuje...

            Pochopila som po dva a pol roku... moja prosba sa vlastne splnila... mala som malinkú opustenú dušičku na chvíľočku... možno to bola jediná hodina v jej živote, kedy ju niekto s láskou objímal a rozprával jej o veľkom svete tam za oknami... ja som myslela, že to musia byť roky, len tak by to malo cenu... niekedy však stačí aj hodina... dodnes si pamätám meno, dátum narodenia, často na ňu myslím a modlím sa za ňu... Julinka... možno už z nej je anjelik... a možno sa stal zázrak a je v nejakej rodine, ktorá ju ľúbi, a všetky jej diagnózy boli len dočasné a mali jedinú úlohu – odradiť nás, aby sa dočkala tej pravej rodiny pre seba... možno... a možno žije život vo svojom “ svete“. Julinka – navždy ťa budem ľúbiť...