Á, je to tu. Začíname sa premiestňovať. “Plaziť” a “liezť” sú v tomto štádiu prisilné termíny. Zatiaľ to nie sú žiadne ortuťové guličky, ako ma strašila (nielen) sestrička u pediatričky, skôr také žulové kamene alebo slimáky s polámanými nohami (ale s kvalitnou slizovou stopou). Každopádne, už to začalo.

Svižnejší je Tomčiak. Ten sa už dostane kam chce. Najďalej bol za tie tri dni pri balkóne v kuchyni. Už objavil psiu misku s vodou, veci na spodnej poličke v kuchyni, psie hračky, Mišelčie hračky, psie pelechy a moje papuče. Jejda, to decko zbožňuje moje papuče! Vždy ich vie vystopovať, ak ich zabudnem na zemi a vždy vystihne moment, kedy sa nepozerám. Desím sa pomyslenia, čo všetko z nich už pooblizoval.

Ivuša sa už tiež premiestňuje. Na štyri sa začala stavať skôr ako Tomáš a vyzerala, že aj loziť začne prvá. V zásade sa jej to podarilo, avšak asi nie úplne konvenčne. Keď Ivutiena vidi niečo pred sebou, celá sa rozžiari, postaví sa na všetky štyri, rozhojdá sa a – cúvne. Nadšenie ju však neopúšťa, skúsi to znova, postaví sa, rozpohybuje a – znova cúvne. A znova. Skrátka, dopredu jej to nechodí. Takto si cúva kade tade, keď sa chce vrátiť, začne revať a kto ide okolo, tak ju vráti na základňu (do obývačky). Už aj Mišutka sa naučila chytiť ju za ruky a vytiahnuť, keď niekde uviazne. Tomáša ťahá, pre zmenu, za nohy, keď ho chce dostať od svojch hračiek.

Každopádne, či z nich vyrastú ortuťové guličky alebo nie, teším sa. Je to zase o niečom inom a keď budú priveľmi utekať, internet je plný vodítok na deti – ako matka už nemám žiadne zábrany.

Budete sa diviť, ale mám aj slabú stránku.

Intenzívne čakám na moment, kedy budú prípravy na cestu znamenať iba toľko, že strčím do zadného vrecka kreditku a zaplesnem dvere. No hej, je pravda, že aj takéto očakávanie môže poukazovať istú slabú stránku, ale teraz mám na mysli balenie.

Balenie vecí na hocijakú dlhú cestu ma až fyzicky bolí. A je mi úplne jedno či balím iba seba alebo ďalších dvadsiatich.

Vec sa má tak, že pamäť a pozornosť som definitívne nechala v pôrodnici a miesto toho som si priniesla Ivanku a Tomáša. Čiže mám o niečo menej pamäťovej kapacity a o niečo viac vecí, ktoré nesmiem zabudnúť. Zároveň je to činnosť, ktorú nemôžem nechať na niekoho iného, ako som zvyčajne rozmaznaná, keď mi niečo nejde a ešte aj nesiem plnú zodpovednosť za chyby.

Je to milión vecí, ktoré MUSÍM držať pamäti, keď balím. Zatiaľ som ešte nenašla žiadnu optimálnu stratégiu ako na to. Žiaden zoznam zatiaľ nevystihol naše potreby. Keď sa snažím, pobaliť KOMPLEXNE, dve tretiny vecí nepoužijem. Keď sa snažím pobaliť ÚSPORNE, všetkého máme málo. Raz som dumala, či zobrať odsávačku na sople, alebo nie. Nezobrala som a Mišela just chytila nejaké sople a ani za ten svet to nevedela vysmrkať. Vždy beriem plnú tašku liekov a liek, ktorý náhodou počas pobytu potrebujem vždy, vždy, vždy nájdem v tej taške až doma!

Hovorím si, na čo brať drobcom 6 setov oblečenia, veď ako sa len môže štvormesačné decko zašpiniť. Hm. Tomáš v tých dňoch blil 4x denne, jeho zavinovačka smrdela tak, že nás v miestnosti štípali oči a pred nami ešte 4 dni pobytu. Nakoniec mi tie vecičky musela kamarátka oprať (Vrátili sa mi také vyžehlené nikdy predtým..). A už sa mi stalo aj to, že sme šli na lyžovačku a zabudli Milanovu bundu.

Asi nie som úplne v poriadku, ale vždy som, svojím spôsobom mala rada, keď bola Miš chorá.

Miš bola vtedy túlivá, unavená, ležala a pozerala rozprávky. Ja som sa mohla ako matka hecnúť v starostlivosti. Varila som čaj, merala teplotu, podávala lieky, ležala s ňou a pozerala rozprávky.

Minulý týždeň boli chorí všetci traja. To bol trošku iný level.

Na Miš padla choroba behom pol hodiny počas nákupov. Kým sme zaplatili, naložili sa a prišli domov, boli chorí všetci traja. Miš na tom bola najhoršie, za ňou Tomáš. Ivuši vtedy ešte nič nebolo, ale najviac revala.

Veľmi skoro som zistila, že traja dospelí ľudia v domácnosti len tak tak stačia, aby nejak ukočírovali tri akútne choré deti. Ešte Dášenka bola celá ochotná pomáhať pri upratovaní neplánovaných výstupných procesov..

Ďalšie zistenie bolo, že ako krízový štáb fungujeme úžasne.

Na jednej strane je prirodzené, že každý má to svoje dieťa najkrajšie, najšikovnejšie a najinteligentnejšie. To je v poriadku, tak to má byť. Veď aj ja mám také tri.

Na druhej strane, som si vždy myslela, že nebudem svoje deti tlačiť do svojich nesplnených snov. Ani súťaživá nie som, dieťaťu viem dať priestor nech si rozvinie vlastné záujmy, a vôbec, veď som predsa nad vecou, nie?

Úprimne, zarobené na presný opak mám. V Mišelinom veku mi tie baletkovské sukničky nehrozili a keby mi aj pristali, nebolo ich dostať. Keď som dostala prvú barbinu, skoro som zinfarktovala. O takej sukni som ani nesnívala. Okrem toho, celý škôlkarsky vek som mala vlasy ostihané na ježka (Mami, prečo?!).

Ale, hovorím si, ja taká nebudem. Nejdem si na decku nič kompenzovať.

U-hm.

Prvá lastovička, ktorej som ešte nepripisovala význam, bola, keď som videla, čo som ako trojročná kreslila ja. Okrem iného, som kreslila vcelku podarené srdiečka (tie boli ťažké, to si pamätám) a vedela som sa podpísať písaným písmom (fakt sa to dalo aj prečítať). Nahnevaná som bola na seba, že to nie som schopná Miš naučiť aj ja, a zároveň som sama na seba žiarlila, že ja som to vedela a ona nie. (Inak, som v poriadku..(?))

Môžu vrešťať celý deň, môžu nejesť (alebo strašne gebriť), ale fakt nesmú v noci nespať. Tam končí všetka sranda a rovnako ako moja materská trpezlivosť.

No, ale aký by to bol hardcore, keby spinkali ako v bavlnke od 8 večer, do 8 rána, že?

V čase písania tohto príspevku sme mali za sebou šnúru viac ako mesiac, kedy Tomáš každú noc aspoň hodinu reve. Možno je to dlhšie..už neviem. Skrátka, robí to celé veky.

Začalo to mojím trápnym pokusom naučiť ich prespať celú noc. Na poslednej kontrole pribrali viac než dosť, podľa všetkých nagúgliteľných tabuliek a modrokonských diskusií jedia dosť a tak je kŕmenie v noci iba o zvyku. Aspoň tak som sa rozhodla.

Najprv to bolo o tom, že Tomáš bol hladný. Prekvapivé. On sa totiž vždy tvári že mu jedlo dali prvý krát v živote. Ivuška sa na jeho vrešťanie vždy zobudila a potom preventívne vrešťala aj ona. Inak, zlatí naši susedia. Zatiaľ sme si nenašli vo výťahovom fejsbúku žiadne varovné odkazy..

Ale už aj Ivuša pochopila, že nemá zmysel revať, takže je v štádiu, že zamrnčí a spí ďalej. Tomáš nie. Zvýšili sme mu dávku plastového mlieka a presne jednu noc spal od 8 večer do 6 ráno. Ďalšiu noc však zistil, že sa vie aj v noci otočiť na brucho. Ale už nie späť. Potom, vo svojej mizérii, na bruchu, reve do matraca, keďže tú stokilovú hlavu vyčerpaním neudrží a zatiaľ mu nenapadlo, jednoducho ju položiť a spať. Moje pokusy rôzne ho zafixovať, aby sa nemohol prevrátiť (no čo, zúfalé matky konajú zúfalé činy), končia neúspechom. No a najnovšie – zuby. Viac dodávať netreba.

Kŕmenie detí. Moja obľúbená činnosť. Mladosť mi pri nej uteká tak rýchlo, že to ani nestačím sledovať.

Už pri Miš to bola otrava: „Miši, háám!“ a v zápätí to vyprskla všetko von. A znova: „Miši hááám!“, … Obdivovala som tie matky, čo do decka napchajú celé jedlo a ani nepotrebujú podbradník. U nás?! Ešte ja by som užila skafander! Dnes už Miš je čisto, ale dĺĺĺhooo. Okrem sladkostí. Pri nich je rýchlosť jedenia v poriadku.

Tajne som dúfala, že tieto nové deti budú papať pekne. Haháá, no jasne. Aby som im nekrivdila, zjedli zatiaľ všetko, kým ja som mala nervy to do nich natlačiť.

Tomáško, to je ten večne hladný, pred obedom reve od hladu. Čiže čakám s lyžičkou pred jeho ústami, kým ráči prestať aspoň natoľko, aby si všimol, že už prišla tá šťastná chvíľa. Lenže on si to nevšimne, tak mu strčím lyžičku do úst a znova čakám. Stále nič. Rozprávať mu môžem čo chcem. Tak mu teda vyložím naloženú lyžičku, že hádam zaberie aspoň to. Lenže on miesto toho, aby KONEČNE pochopil, že už prišlo jedlo, celé sústo vdýchne, zmodrie a nereve. Chrčí. Zachváti ho panika a celé sa to ešte viac vystupňuje. O pol misky ďalej je to už lepšie, len ja som na tom o dosť horšie.

Ivuška nereve. Tá sa usmieva a svojím spôsobom chápe čo má robiť. Ale už nechápe ako sústo prehltnúť tak, aby šlo smerom dovnútra. Moja mama sa na nej smeje, že je ako mlynček. Všetko vylezie von. Tento „druhý chod“ už celkom šikovne zachytávam lyžičkou a vraciam spať. Dobré na tom je, že po každé z nej vylezie menej a menej, takže nakoniec sa aj ona naje. Keď má veľmi dobrú náladu, tak prdí ústami. Vtedy sa po jedle prezliekame všetci traja.

No a toto máme každý deň dvakrát (krát dva) a o pár týždňov už budeme tlačiť aj olovrant.

Nedávno som si užila jedno pekné ráno. Radosť v podobe náhleho odchodu z domu. Pri malých deťoch je to vec, ktorú každý rodič zbožňuje. Ja ju mám v rovnakej kategórii ako situáciu „Odchádzame a decko sa poserie, keď už všetci stoja oblečení vo dverách“. Našťastie je to tiež situácia z kategórie „potom sa na tom už smejeme.“

Čo sa vlastne stalo: nečakane s nami nemal ísť kto plávať. Veľmi som v tej chvíli nestresovala, keďže sa ozval môj manažérsky duch a volám na plávanie, že ich poprosím či by mi nemohli pomôcť oni. Najlepšie ich vziať už od auta (odvážne, ale za pokus nič nedám a okrem toho, trénujem hru na „Nie“). Plávala s nami minule taká mladá baba, ktorá sa zaúčala a tak sa mi zdalo, že by bolo ideálne, keby mi mohla pomôcť práve ona.

Lenže práve dnes nemohla, nestíhala by druhú robotu (Bod za „nie“, juch!). No nič, vravím si. Dnes neplávame. Manažérsky duch mal smolu.

Spomalila som a začala som doma robiť niečo svoje, s mierne navŕtaným kolenom od lakomosti, koľko peňazí sme takto spláchli.

Mala som doma aj Miš, pretože s ňou ma okolo obeda čakala návšteva alergológa. Zrazu mi však volali späť, že Paulína (to dievča na zácviku) si posunula program tak, aby mohla prísť.

Výborne!

Ďalšia rečnícka otázka odo mna mne.

Ale inak, to je easy. Ide mi to lepšie ako ručné práce. Som archivár a denníkový typ. Lenže písať si teraz denník rukou je pre mňa rovnako namáhavé ako chodiť do fitka. Nehrozí. A okrem písania ma ešte ma baví piecť, ale to u nás nemá kto jesť.

Takto sa tu vypľujem za 20 minút a finito. Keď si predstavíte vybuchujúce šampanské, tak to som ja. Bum! A je to vonku!

Priznám sa, že dlhšie mi trvá skontrolovať moje prelkepy, ako napísať jeden príspevok. Som totiž chronicky nepozorná a môžem to po sebe aj šesťkrát prečítať a chybu si nevšimnem. Milanko by vedel rozprávať ako sa bavil na mojich diplomovkách..

Uvedomujem si, že téma je jednotvárna, ale tak, teraz žijem týmto. Verím, že do budúcnosti sa skulinka môjho obzoru trochu rozšíri.

Nebudem hrať formu, samozrejme že mám radosť aj z toho, že to niekto číta. Zabíja to dve muchy jednou ranou. Vy viete, čo je nové, mne sa uľaví a ešte si aj trochu polichotím, že niekto sa obťažoval kliknúť. Dobre, tak tri muchy.

Na úvod musím poznamenať, že túto otázku kladiem iba sama sebe, čisto rečnícky. Od môjho okolia som ju nikdy nepočula.

Môj deň začína cca ráno o 7. Keď kŕmim o 6 to ešte spím, to nepočítam. A aj tak o tej 6 väčšinou chodí kŕmiť chlap.

Čiže, od tej 7 do pol 8 pracujem na tom, aby Mišela nešla do škôlky v pyžame. Zatiaľ 100% úspešnosť až na detaily kedy jej totálne pokazím deň tým, že jej oblečiem podľa nej nevhodné pančuchy, tričko, tielko, nohavice.. Keď sa za ňou zatvoria dvere, začína svojím spôsobom práca sa s časom. Vnímam to ako časový tetris, kde jednotlivé aktivity sú kocky a tie snažím čo najlepšie napasovať, aby do seba zapadali a ja som všetko stihla. Deadliny sú: kým idem kŕmiť deti, kým idem pre Mišelu do škôlky, kým príde chlap z roboty, kým pôjdem spať, …

Dosť toho upracem aj kým si umývam zuby. Vtedy hlavne zbieram špinavú bielizeň, aby som vzápätí pustila pračku. Potom smer umývačka. Nedávno sa mi práve do tejto cesty postavila moja dobrá kamarátka, s odôvodnením, že čítala môj blog. Týmto stráca platnosť to, čo som napísala v predminulom príspevku.

Tetrisový riadok, kým doperie pračka potom vypĺňa obliekanie, kŕmenie, základné upratanie, raňajky. Preskenujem titulky na SME alebo prelistujem nejaký časopis.

Pravidelne 2x do týždňa plávem s bábätkami čo znamená, že ráno je napínavejšie ako po iné dni a 2x do týždňa s Miš, čo zase spôsobuje, že rýchlejšie behám večer. Okrem iného to má za na následok, že zatiaľ cviciť sama nechodím. Skrátka už nemám energiu, tehličky na bruchu budú musieť počkať.

Keď sa pozriem spätne na svoj život, mám pocit, že som nikdy nedostala nič len tak. Nie som ten typ, ktorému stačí hodiť psie oči, zamávať mihalnicami, …, a dostane čo chce (pomaly síce začínam byť, ale to som sa musela dlhé roky učiť a mentálne sa dostať do takého stavu, aby to fungovalo. Donútilo ma k tomu zúfalstvo a nedostatok času..poviem vám, je to pre mňa drina.)

Keď sme čakali Miš, končila som druhú školu a pracovala. Potom som mala prvé dieťa a pracovala. Potom som mala dieťa a s ním kopec aktivít a druhého psa. A teraz prišli hneď dve deti naraz a ostalo to prvé dieťa a aj tí dvaja psi. Dovtedy som to všetkú tú starostlivosť ako tak zvládala sama. Teda „sama“, no.. to nie je to správne slovo, ale skrátka stačil Chuap a ja. Ale zrazu som prestala mať pocit, že to tak úplne pôjde, ak si chcem zachovať nejaké zvyšky duševnej rovnováhy. A tu som narazila na vážny problém.

Ja som nikdy nemusela nikoho požiadať o pomoc!

Ja to neviem!

Aau, moja hrdosť!

Čo tam po hrdosti, horší bol strach, že požiadam o pomoc, ona príde a potom odíde. A čo ja?! Ja si na ňu zvyknem, stanem sa od nej závislá a čo potom?! A čo potom!? Ako to zvládnem?

Zhrniem to jednou vetou: hádam všetky klišé o ženách na materskej sú pravda. Teda aspoň o tej mojej. Cítim sa zabudnutá, osprostená a uviaznutá v dennej rutine naplánovanej na minútu a bez šance na sebarealizáciu (štrikovanie si nechávam do dôchodku).

Nedávno som čítala článok, asi to bol tiež nejaký materský blog, že na materskej s druhým deckom je už nuda. Úplne musím súhlasiť, aj keby som hneď mala trojčatá! Nehovorím, že sa nudím s vyloženými nohami, ale prebaľovanie, pranie a upratovanie mi už neberie toľko mentálneho priestoru, kreatívne sa pri tom veľmi nevyžijem a ani na ceste od umývačky k pračke som nikoho zaujímavého nestretla. Keď teraz na plávaní sledujem tie vystresované „prvomatky“ je mi ich úprimne ľúto (ony, naopak, určite ľutujú mňa). Síce stále som po tom plávaní unavená ako ťažný kôň, ale keď tam Ivuša reve až kým nesadneme do auta tak, že sa otriasajú okenné tabule, už sa za ňu nehanbím ani nie som z toho v strese. Skôr ma to značne otravuje a o to viac čakám, kedy ráči vyrásť.

Na druhej strane som získala nejaké to sebavedomie. Už mi nikto nemôže povedať, že som holobriadok, ktorý nevie, čo je život. Zase nemôžem tvrdiť, že by mi predtým nejak chýbal rešpekt u ľudí, ale toto je niečo čo tam nebývalo. A tiež mi pridalo, že sa riadim heslom čím mám viac detí, tým lepšie vyzerám (neberte mi to). A minule sa na mňa usmieval nejaký chlap, čo stál v oproti zaparkovanom porsche (Cicuška, toto si nečítal). Dosť mi tým rozjasnil deň, v ktorom sa mi pokazila pračka.

Moje nervy, no nie! Čo sa na to dá povedať? To je jedna z najnezmyselnejších otázok. Čo chcú ľudia počuť? „Nie, sme zúfalí, všetko nám tu padá na hlavu, nespia, nejedia, vreštia, nestíhame.“ Alebo „V pohode, ani nevieme, že ich máme.“

Pravda je niekde medzi, ako vždy.

Len tak uvažujem, že čo iné sa dá ako to zvládnuť. Proste a jednoducho prežiť to, čo život prinesie. Je mi trápne počúvať obdivné reči, lebo mi neprídu ako zaslúžené. Po prvé, je to projekt celej rodiny. Fakt nemôžem povedať, že by som na všetko bola sama. Po druhé, čo iné by som robila ako to zvládala? Ako by vyzeralo, keby som to nezvládala? Ja sa skrátka snažím robiť všetko ako najlepšie viem a neviem, či to robím dobre, ale deti, psi a manželia (manželia, deti, psi/ psi, deti, manželia/deti, manželia, psi) zatiaľ žijú, tak to asi nebude úplne márna snaha.

A keď sa vám niečo nezdá, treba mi priamo povedať. Na náznaky sa teraz nechytám, sorry.

Asi to potrebujem. Niečo písať. Už len pri tej predstave mi je ľahšie.

V zásade vôbec neviem, kde začať, ale najsprávnejšie mi príde objasniť celú to exotiku okolo dvojčiat.

Ách, že exotika. Priznávam, že keby to boli moje prvé deti, vypustím dušu. Takto som mala náskok nejakých skúseností a vedela som, že to bude peklo, len dvojmo. Toto poznanie mi však vôbec nepomáhalo. Skrátim to; takže som si prešla rôznymi hlbinami zúfalstva, žiadne svetlo na konci tunela a potom sa teda narodili.

Zistila som, že skúsenosti sú výhoda a to, že sú dvaja nemusí byť zrovna na samovraždu..Už som vedela, čo a ako, rýchlo som si našla systém, zorganizovala som celú rodinu a to najdôležitejšie, oveľa ľahšie sa mi riadilo pravidlom, že rodičia nemajú žiť život detí, ale deti majú žiť život rodičov. Samozrejme, sme unavení, ale zatial nás nič spojené s existenciou dvojčiat nijak zásadne neprekvapilo. Jedine asi to, že máme skvelý kočík, v ktorom to druhé dieťa nie je vidno a tak nás nezastavujú ľudia s miliónkrát ohratými replikami „No, to máte veselo!“ alebo „Mamina má čo robiť!“ alebo „Zvládate to?“.

Náš ružový a modrý oblak sú zatiaľ fakt dobré deti. Občas mám výčitky ako dlho vydržia zabudnutí. Preto som nemohla potešiť sestričku našej pediatričky, ktorá sa s iskrou v očiach zo začiatku pýtala „Máte doma chaos?“ „Neviete, čo skôr, že?“

Musím priznať, že zatiaľ stíham udržiavať aký – taký poriadok, stíham variť a facebookovať.