Ach, tie rodičovské ambície!

Na jednej strane je prirodzené, že každý má to svoje dieťa najkrajšie, najšikovnejšie a najinteligentnejšie. To je v poriadku, tak to má byť. Veď aj ja mám také tri.

Na druhej strane, som si vždy myslela, že nebudem svoje deti tlačiť do svojich nesplnených snov. Ani súťaživá nie som, dieťaťu viem dať priestor nech si rozvinie vlastné záujmy, a vôbec, veď som predsa nad vecou, nie?

Úprimne, zarobené na presný opak mám. V Mišelinom veku mi tie baletkovské sukničky nehrozili a keby mi aj pristali, nebolo ich dostať. Keď som dostala prvú barbinu, skoro som zinfarktovala. O takej sukni som ani nesnívala. Okrem toho, celý škôlkarsky vek som mala vlasy ostihané na ježka (Mami, prečo?!).

Ale, hovorím si, ja taká nebudem. Nejdem si na decku nič kompenzovať.

U-hm.

Prvá lastovička, ktorej som ešte nepripisovala význam, bola, keď som videla, čo som ako trojročná kreslila ja. Okrem iného, som kreslila vcelku podarené srdiečka (tie boli ťažké, to si pamätám) a vedela som sa podpísať písaným písmom (fakt sa to dalo aj prečítať). Nahnevaná som bola na seba, že to nie som schopná Miš naučiť aj ja, a zároveň som sama na seba žiarlila, že ja som to vedela a ona nie. (Inak, som v poriadku..(?))

A teda minule, Miš na plávaní súťažila s ostatnými deťmi. Mali sa „pretláčať“ na veľkej plávacej doske kopaním nôh vo vode. Moje decko skončilo posledné. Ona skrátka nesúťažila, pričom ja som súťažila za ňu každou bunkou. Mala som chuť ňou zatriasť od sklamania. Žily mi trhalo, keď som jej hovorila, že to nevadí, dôležité je snažiť sa.

Hanbím sa za seba najviac. Kde sa to vo mne berie!? Veď ja taká predsa nie som! No smola. Som. Má iba tri roky a ja si tu už trhám vlasy kvôli prvej malichernosti. A to sme vlastne úplne na začiatku a ešte ma to čaká, okrem nej, dvakrát. Budem asi potrebovať preventívne prefackať.