Asi to potrebujem.

Asi to potrebujem. Niečo písať. Už len pri tej predstave mi je ľahšie.

V zásade vôbec neviem, kde začať, ale najsprávnejšie mi príde objasniť celú to exotiku okolo dvojčiat.

Ách, že exotika. Priznávam, že keby to boli moje prvé deti, vypustím dušu. Takto som mala náskok nejakých skúseností a vedela som, že to bude peklo, len dvojmo. Toto poznanie mi však vôbec nepomáhalo. Skrátim to; takže som si prešla rôznymi hlbinami zúfalstva, žiadne svetlo na konci tunela a potom sa teda narodili.

Zistila som, že skúsenosti sú výhoda a to, že sú dvaja nemusí byť zrovna na samovraždu..Už som vedela, čo a ako, rýchlo som si našla systém, zorganizovala som celú rodinu a to najdôležitejšie, oveľa ľahšie sa mi riadilo pravidlom, že rodičia nemajú žiť život detí, ale deti majú žiť život rodičov. Samozrejme, sme unavení, ale zatial nás nič spojené s existenciou dvojčiat nijak zásadne neprekvapilo. Jedine asi to, že máme skvelý kočík, v ktorom to druhé dieťa nie je vidno a tak nás nezastavujú ľudia s miliónkrát ohratými replikami „No, to máte veselo!“ alebo „Mamina má čo robiť!“ alebo „Zvládate to?“.

Náš ružový a modrý oblak sú zatiaľ fakt dobré deti. Občas mám výčitky ako dlho vydržia zabudnutí. Preto som nemohla potešiť sestričku našej pediatričky, ktorá sa s iskrou v očiach zo začiatku pýtala „Máte doma chaos?“ „Neviete, čo skôr, že?“

Musím priznať, že zatiaľ stíham udržiavať aký – taký poriadok, stíham variť a facebookovať.

Keby bolo mojím snom mať dvojčatá, tieto by boli sen splnený. Lenže mojím snom to nie je.