Herečka.

Za posledné asi dva týždne máme doma herečku, ktorá sa špecializuje na drámy, tragédie a princezny, potrebuje mať okolo seba permanentne tím ľudí, ktorí ju obliekajú a všade sprevádzajú. Ok, nemusí to byť tím, stačí maminka.

Do roly vstupuje vždy keď započuje „nie“, keď sa má sama obliecť alebo keď niečo potrebuje.

Príklad z dnešného dňa: Ráno pohodička. Dlho sme sa vymotávali z postele, hrali sme sa, obliekali a bolo dobre, kým sme nezišli dole do kuchyne. Miš po hodine a štyroch upozorneniach bola stále v pyžame. Vlastne nie, krivdím jej, vrchný diel už mala vyzlečený. Nakoniec ostala na poschodí sama, lebo nebola oblečená. Iba sme odtiaľ počuli ako sa odvíja srdcervúca scéna s replikou „Môže mi niekto prísť pomôcť s pančuchami?“ (Jasné, že si vie obliecť pančuchy) a „Tatinko, počkaj mááá!“, lebo tatinko sa vyhrážal, že si umyje zuby bez nej.

Nad raňajkovým jogurtom už zase slzila, pretože sa musela ísť sama vycikať.

Potom šla von pučiť susedovie mačky. Ja som sa zatiaľ s bábätkami „prechádzala“ tj. postávala som a oni fičali s tými svojimi chodítkami. Už sme boli možno aj 50 metrov od chalupy, keď sa Miš rozhodla, že chce mačičky prikŕmiť šunkou. Dobre, vravím jej, choď si zobrať. No lenže, chlap medzitým zamkol a šiel rúbať drevo. Po chvíli vidím ako suseda stojí v okne a pozerá smerom k našim dverám. Z miesta, kde som stála, som tam nedovidela. Potom som započula to teátro. Za normálnych okolností by som utekala ako šialená. Taký rev spôsobí decko, ktoré si prinajmenšom zlomilo ruku alebo zistilo, že to mačiatko medzičasom umrelo. V tomto prípade som traťový rekord netrhla. Začala som síce zavracať deti a psy, ale vedela som, že Miš to asi prežije, len jej nevyšli plány. A tiež som vedela, že potrebuje publikum, takže sa za chvíľu ukáže. Samozrejme. Vyliezla spoza rohu aj s tým plačom.

„Poď sem, Miši!“ volám na ňu z diaľky. Krivda sa začala presúvať smerom ku mne. Keď sme sa stretli, tak mi vysvetlila, že, teraz sa podržte, je zamknuté. Ja som sa zhlboka nadýchla. To kvôli akej kravine zase reve?!! Fakt so sebou bojujem v týchto chvíľach, pretože mám chuť to riešiť hocijako, len nie konštruktívne.

„A prečo si mi neprišla povedať hneď?“ Odpoveď sa samozrejme nedozviem. Ale teda problém sme hravo vyriešili.

Neviem čo sa deje. Nemyslím si, že by mala málo pozornosti. Alebo priveľa. Žiarli na bábätká, ktoré sú čoraz interaktívnejšie? Je to obdobie vzdoru číslo 3? Predpuberta? Pretože okrem toho, že reve za každú sprostosť, tak sa vie aj kvalitne zduť. Vtedy lietajú hračky, bábätká a dvere.

Mám si to všímať? Nemám si to všímať? Tak reagujem podľa toho, na čo mám práve sily. Keď som vo forme, tak si ju zavolám a pritúlim a doblba vysvetľujem, keď je veľmi zle, tak ju ignorujem. Nikdy však nedoliezam. Vždy musí prísť ona.

Nemám však pocit, že by hocijaká moja reakcia mala nejaký efekt.

Viac na www.omichi421.wordpress.com