Lietam nízko, ale v zákrutách nebrzdím.

Je taký tupý vtip, ktorý si ani nepamätám celý, ale pointa je, že lietaj nízko a v záktrutách pribrzdi. Platí to na mňa keď lietam po rôznych pochôdzkach.

Keď musím ísť niečo vybaviť, napríklad nakúpiť, mám vždy pocit, nielen, že lietam, ale tiež že je to rozsiahla akcia celospoločenského rozsahu a dopadu. Skrátka, vyžaduje to plánovanie a organizáciu a vždy som v neskutočnom strese a náhlení.

Jasné, že môžem ťahať so sebou celú svorku (nie svokru. Ale aj tú občas vláčim kade tade), ale je to dosť náročný šport. Vychystať sa, naložiť do dvojkočíka, odtiaľ do auta, zložiť kočík, pricestovať, vyložiť kočík, vyložiť deti, vybaviť, naložiť deti do auta, zložiť kočík, odcestovať... keď máme pochôdzok viac, tak si to zopakujeme viackrát. Pravda je, že zostava lekár – potraviny – pošta je to skoro taká účinná ako 4 série zostavy vo fitku. Trpia však pri tom aj nevinné deti.

Väčšinou mám to šťastie, že sa mi to podarí dobre naplánovať, deti vhodne rozmiestniť po rodine a tak idem sama.

Odložené deti sa nerovná žiadny stres. Šoférovanie je jediný pohodový moment v celej adventúre. Nikto neruší, nežobre, nereve, neotravuje... a k tomu fajn hudba.

Minule som takto behala po meste. Začala som garančkou bábätiek u lekárky (rozumej povinná lekárska prehliadka v 11. mesiacoch). Témy sa to síce netýka, ale Ivuša šla prvá, strašne hystericky revala po celý čas prehliadky (aj Tomášovej) a kvôli tomu som nič poriadne nepočula a tak neviem, čo už môžu jesť. Zachytila som, že tvaroh už áno a že mám vyrábať pomazánky ako robia v škôlkach, aby si deti zvykli, lebo potom to vraj nechcú jesť. Niečo ako rozmixovaný tvaroh s maslom a nastrúhanou mrkvou je len pre silné povahy či už kuchára alebo stravníka... Uvažujem ešte, čo by vyrábanie škôlkarskych pomazánok vypovedalo o mojom kuchárskom umení.

Od lekárky sme bežali obedovať k našim. Tam som teda nechala bábätká (Mišela zostala s babkou v Senci) a dala si šprint domov – pošta – drogéria - lekáreň. Doma som sa musela zastaviť, naloviť oblečenie, lebo tí malí zbojníci za tie dva mesiace vyrástli zo všetkých dlhorukávových tričiek a nohavíc. (Dlhé rukávy končiace v polovici predlaktia skrátka neplnia svoj účel, rovnako ako tepláky, ktoré končia nad členkami.)

Keď som všetko vybavila, letela som domov pre malých a potom do Senca.

V Senci som vybrala zo zadných sedadiel autosedačky a tak som ešte neplánovane vysávala auto... do takého humáču som nemohla nikoho posadiť. Vymenila som Ivušu a Tomčiaka za Miš a neter, dopila kávu z rána a išla som zase do Bratislavy na gymnastiku. Obe mali v rukách keksy, keď nastupovali. Tam sme si odcvičili, odklebetili a odišli naspäť domov. (Obe baby mali v rukách keksy, keď nastupovali... a vravela som, že som vysávala auto?)

Uvedomujem som si, že lepšie to už asi nebude a mala by som si zvykať. V zásade to až taká tragédia nie je, len mi je ľúto, že život okolo mňa presviští vo večnej naháňačke termínov. Niekedy až fyzicky cítim ako ma tlačí čas.

Najlepší zážitok z Londýna pre mňa bol, že som si v kľude a bez náhlenia mohla vyskúšať 15 (slovom: pätnásť) kusov podprseniek a nikam som nemusela utekať.

Na druhej strane, akoby som si mohla užiť taký moment, keby som vkuse nemala fofry?

Viac na www.omichi421.wordpress.com