Maminka nemôže byť chorá.

Teda môže. Ale posteľ, periny, horúci čaj a spánok nie sú dostupné liečebné prostriedky. Rutina skrátka nepustí, deti pýtajú jesť a prebaľovať. A tiež ich treba chrániť pred ich samovražednými pokusmi skúmať najvyššie položené miesta v domácnosti. Čiže kým sa nedostaví niekto, kto šichtu prevezme za mňa, liečim sa studeným čajom, babysitovaním vlastných detí a paralenom, na ktorý celý čas myslím, ale pokiaľ mi ho niekto nestrčí až do gágora, tak si ho sama zabudnem dať.

Už pri Mišute som začala mávať tzv. mikrochoroby. V jeden deň ma úplne zlomilo a druhý som už nevedela, že mi niečo bolo. Áno, v tom najhoršom som si čaj uvarila, prezieravo som si preniesla paplón do obývačky na gauč, že budeme ležať a pozerať rozprávky. Aj spať som šla spolu s Miš. ALE, kým som sa dostala k pôvodne horúcemu čaju, už z neho bol čaj ľadový. Na gauči na paplóne ležali akurát tak psi, ktorí túto zmenu s nadšením privítali. Ja som lietala okolo decka. A samozrejme, že keď som padala na hubu, spomínaný potomok spal 28 minút za celý deň! (Mimochodom, kto vymyslel, že spite zarovno s dieťaťom? Veď to sa v 98% prípadov nedá. Buď mám robotu, alebo vždy, keď si ľahnem, tak každých 5 minút na striedačku vreštia.)

Uvedomila som si, že tento dobrý mikro zvyk si môžem pestovať aj počas najbližších rokov. Problém však je, že kým bola iba Miš, bola som takto chorá asi tri krát za tri roky. Odkedy máme aj drobce, som chorá trikrát za rok. Môj imunitný systém asi už nevykrýva, keď sú choré celé jasle.

Imunita sa takto odporúčala aj minulý víkend (chvalabohu to bol VÍKEND). Ani mi nebolo tak zle, ale strašne sa mi chcelo celý deň spať.

Náš vytrénovaný tatinko síce potiahol starostlivosť a aj by som mohla váľať šunky v posteli, ale mne to skrátka nedalo. Choroba mi asi prešla na mozog, pretože som sa motala po byte, na všetkých štekala, všetci boli podľa mňa pomalí, hluční, otravní, neschopní, mala som pocit, že bezo mňa to tu všetko pomrie. (Spätne sa divím, že mi nepomohli pomrieť moji príbuzní, už len preto, aká som bola odporná). Kľud som teda mala iba keď spali bábätká (to som tiež patrične okomentovala). Navečer to už bolo lepšie. Ľahla som si na gauč a snažila sa vnímať televíziu. Okolo mňa totálny výbuch (stále som si nezvykla). Akonáhle som si ľahla, všetci traja sa zhŕkli na mne. Ivuška bola najpriebojnejšia, zavesila sa do mojich šiat a vyšplhala sa hore. Ležala na boku, mrvila sa, ale vždy tak, aby mala ručičku labužnícky zaborenú v mojich vlasoch. V preklade: prakticky mi ten malý vlasový fetišista celý čas ležal priamo na hlave a šticoval mi vlasy.

Tomčiak sa chodil túliť zdola. Prišiel, pritúlil sa a zakaždým nechal na mne slizovú stopu a kocku z lega.

Miš so mnou cvičila:

„Mami, takto si daj nohu. Teraz sa posuň sem, tu si ľahnem ja. Takto. Nie, takto.“

„Mami, pozri, čo dokážem! (robila mostík medzi gaučom a stolíkom) Mami! Otvor oči!“

Vydržala som asi hodinu. Po hodine som vstala dotlačená, dotlčená, vyšticovaná, oslintaná a vydrezúrovaná.

Na druhý deň už bolo, našťastie, dobre a ja som už nebola ani taká chorá a ani taká odporná (dúfam). Ale aj tak si prosím ďalšiu mikrochorobu, keď tu bude vekový premier mojich detí nad 8 rokov.

Viac na www.omichi421.wordpress.com