Maminka nestíha II.

Zase som narazila na jeden z mojich omylov. Myslela som si, že keď budeme na chate, moje čoraz akčnejšie krpce ustrážim ľahšie ako doma. Hm... k tomu niet čo dodať.

Začínam sa dostávať do štádia, že nie som schopná ráno ani prichystať raňajky, resp. strúham tie dva jablká a jeden banán trištvrte hodinu. Totiž Tomáško sa stihne za tú dobu trikrát zvaliť aj s celým chodítkom, Ivuška si cvikne prsty do skrinky, Tomáško reve, že som mu odložila chodítko a zo žiaľu na seba prevrhne sadu kutáčov pri krbe, Ivuška sa zatiaľ okúpe v psej miske, Tomáško medzitým začne žuť Mišelinho My little pony (to môže), ale medzitým k nemu doťapká Ivana a začne ho biť po hlave, lebo aj ona chce PRÁVE TOHTO koňa a je jej jedno, že je ich tam ďalších desať. Tomáš to flegmošsky zvládne štýlom „tak si ho zožer, ja si dám dudku“ a je kľud práve na to, aby som dokončila to ovocie.

Keď už vidia, že sa blížim s tanierom, tak začína rev. Tu sa kŕmime tak, že si ich jednoducho posadím oproti sebe na zem a na striedačku ich štopem. Mám takú márnu snahu, aby prišli k tomu jedlu sami. Ivuška to v zásade zvládne, ale Tomčiak je úplne paralyzovaný hladom, že iba sedí, vystiera ruky a bezmocne reve. Tak ho teda prinesiem a papáme.

Po ich raňajkách začnem chystať naše. Bábätká vidia, že vyberám rožky, tak spustia totálne ukrivdený rev, akože ešte nikdy nejedli. Inak, somrujúce bábätko je oveľa horšie ako somrujúci pes. A aj keď im dám, rozpustia rožtek asi tak 6x rýchlejšie ako Mišela zje ten svoj a tak potom visia na jej stoličke a snažia sa od nej vymámiť ďalší.

Po raňajkách začína chvíľa pokoja. Šelmy totiž vypustím do bazéna. Tam je dobre, len keby sa Ivuša nehrala tak, že si do vedierka naberie vodu a pije ju. Často sa je stane, že sa jej rúčka od vedierka zasekne vzadu za krkom a vedierko si nevie dať dole z hlavy. Tomčiak sa tam opiera o striešku, kláti sa zo strany na stranu a Mišuta sa v bazéniku hádže, špliecha na nich a oni sa, teliatka, tešia. Ja tŕpnem, ktorý sa tam poserie.

Obed prežijeme v kľude. Až na večný, neupokojiteľný Tomáškací hlad (rozumej: reve, keď jeme my).

Večer sa zase zakčnieva. Najlepšia zábava je utekať v oblečení do mokrého bazénika. Čarovnú moc má aj umývačka. Akonáhle počujú, že ju otváram, už ťapkajú príslušným smerom (keď počujem ťapkanie ručičkami, tak mi miestami až stoja chlpy), len pre to, aby sa mohli o ňu postaviť a chytať na čo dočiahnu, hoci dobre vedia, že nesmú. Tomáš minule vytiahol celý spodný šuflík. Obaja sme z toho ostali prekvapení.

Na to, aký je flegmatický a príde mi nepriebojný, je strašne silný a tie súboje s Ivušou vyhráva vlastne náhodou. Ona bojuje na život a na smrť, piští kým nevyhrá. A on raz trhne, keď jej to vytrhne tak dobre, keď nie, tak nič, ide ďalej.

Časť týchto večerných radostí prežijeme na prechádzke na zmrzlinu. Odchod nám trvá dlho, lebo v úzkej chodbe, ktorá vedie von, sa potkýňam o bábätká, ktoré buď zamieria do kúpeľne, alebo žujú topánky celej rodiny (najradšej mišelčie svietiace). Kým kočík vyniesiem tie štyri schodíky, tak už ich mám oboch na treťom.

Určite si poviete, veď čo ich niekam nezavrieš, neposadíš, nezabezpečíš... No... snažím sa, do istej miery. Ale na druhej strane mi príde, že je lepšie dať si tú námahu a miliónkrát im povedať nono ako úplne zabezpečiť celú domácnosť a ich omotať molitanom.

Viac na www.omichi421.wordpress.com