Návrat domov

Prvýkrát môžem čestne prehlásiť, že realita bola lepšia ako moje najhoršie obavy. Dva mesiace je pre takéto bábätká polovica večnosti a tak mi bolo jasné, že v júli som na chate mala iné deti, ako som koncom augusta priniesla domov.

Strašne som sa bála návratu domov. Okrem toho, že som hysterizovala okolo balenia, sťahovania a upratovania celej domácnosti, bola som na prášky z predstavy, že vypustím tie teliatka u nás doma, kde neboli polovicu života a medzi taškami a iným pakšametlami, ktoré bude treba vybaliť, ani poriadne neuvidím, ako sa o niečo prizabijú. Horúci tip na prizabitie som mala konferenčný stolík v obývačke. Dosť živo som si vedela predstaviť, ako si Tomčiak spomenie, že už vie vyliezť na gauč a pri ocapkávaní parapety stratí rovnováhu a tresne hlavou rovno o ten stolík. Alebo, že zožerie orchideu.

Ako vravím, realita nebola taká zlá. Pravdu som mala v tom, že som ich veľmi sledovať nestíhala. Tmolili sa po celom byte, ochutnali, čo bolo v dosahu (Tomáškovi trvalo asi 10 minút od príchodu, kým zistil, že dočiahne na miesto, kde mávame pečivo) a o tej pol 8 boli úplne smrteľne unavení. Ivuška v postieľke zahájila uvítací dvadsať minútový rev a potom už bol pokoj.

Ostatné dni už boli vcelku ok, až na drobnosti. Vkuse máme v kuchyni rozliatu psiu vodu. Ani nie preto, že si tam chodia namáčať ručičky, hračičky a kuchynské utierky, ale skôr preto, že ju nevedia obísť. Ivuška sa javí ako perspektívny mladý bagrista, alebo buldozérista a keď sa rozhodne na tatrovke navštíviť kuchyňu, tak berie so sebou všetko, čo jej príde pod kolesá. Väčšinou stiahne so sebou svoju jedálenskú stoličku, kuchynskú stoličku a ešte aj šamlík a to tlačí pred sebou, kým ju nezastavia balkónové dvere. No jasne, a po ceste rozleje tú psiu vodu.

Tomáško si už spomenul, že vie vyliezť na gauč. Keď sa mu to prvý raz po čase znova podarilo, bol na seba neskutočne hrdý. Sedel, opieral sa a tváril sa, že pozerá s Miš rozprávku a pri tom na mňa poškuľoval, či vidím, čo dokázal. Nenašli by ste pyšnejšie chlapisko v okolí dvoch kilometrov.

Inak sa mi u nich zopakovalo, čo u Miš, že v tomto veku sa radšej držala pri mne, čiže byt na vlastnú päsť neexplorujú. Tým pádom sa dajú celkom dobré ustrážiť a zatiaľ to vyzerá, že sa dožijú aj druhých narodenín.

Viac na www.omichi421.wordpress.com