O sesterských reflexoch

Keď sa mali narodiť dvojičky, tak som si tak interne povedala, že nebudem Mišelu dávať do pozície veľkej sestry, ktorá MUSÍ POMÁHAŤ s bábätkami. Zdalo sa mi, že už to bude na ňu dosť, že vôbec sú hneď dvaja a preto som jej nechcela pridávať ešte nejaký pocit, že jej tým nastanú nejaké povinnosti. Pre mňa také niečo znamenalo priamu cestu do pekla súrodeneckých vzťahov. Veď si zoberte, ako niečo robíte s čistou láskou a radosťou, keď niečo „musíte“ a ani ste sa o to neprosili.

Miš sa ani nikdy neprejavovala, že by mala záujem „starať“ sa o bábätká. Ešte aj keď sme brali von hračkársky kočík, nosila v ňom autíčko. A ja sama som teda už vôbec nemala ani hmlistú predstavu, čo sa bude diať, keď prídu hentí dvaja.

Zo začiatku teda neboli bábätká zaujímavé. Spali, vrešťali, jedli. Po 4 mesiacoch Miš nastúpila do škôlky a s bábätkami sa videla cca tri hodiny denne. V lete však mala Miš mať letné prázdniny a už od mája som sa obávala, ako to spolu všetci prežijeme. Čakala som, že začne (konečne?) žiarliť a trucovať a tak. Myslela som si, že po dvoch týždňoch začnem strihať meter, kedy už bude 2.9. a najstaršia bude konečne v škôlke.

No, ale nestalo sa tak. Miš vhupla do sesterskej roly, ani som si nevšimla ako (asi ani ona nie). Okrem toho, že tých malých zbojníkov zabaví, dá aj pozor, prípadne kričí, keď sa niečo nekalé deje. Takto zachránila Tomčiaka od štipnutia včelou, keď sa ju pokúšal napchať do úst. (Síce na druhý deň ho uštipla osa, ale to sa nepočíta). Nespočetne krát mi zachránila mobil od utopenia v slinách. Nosí im vodu, mlieko a hľadá dudle. Keď si myslí, že sa nepozerám, prikrmuje ich svojimi raňajkami. Najlepšie je, že to robí sama od seba. Tak som už aj rozmýšľala, pokiaľ je to pre ňu ešte zábava, a kde už začína povinnosť.

Nedávno sa Tomáš tváril, že sa ide zvaliť z postele a okrem chlapa reflexne zareagovala aj Miš a vrhla sa k nemu. Tiež sa stalo, že sa Ivutiena pokakala tak, že kým som zistila rozsah škôd, natrela som jej to hádam až do ucha. V tom istom momente sa stalo, že si Mišela udrela koleno. Čiže rev, ja som bola na ceste do sprchy, kde som chcela dekontaminovať dcéru č. 2 a za mnou ťapkal nadšený Tomčiak, že “super, otvorená kúpeľňa!”. Celý šťastný sa vrhol za nami do sprchovacieho kúta, kde plávalo kadečo a tak som uvažovala, ako ho odtiaľ dostanem. Napadlo mi, že ho môžem odsunúť nohou (ruky som fakt nemohla použiť..) ale to by sa hneď vrátil, alebo teda zavolám Miš, nech ho príde odtiahnuť. A ona, chúďatko moje poslušné, pribehla celá uplakaná a držala to vytešené dieťa kým som Ivanu neumyla. Potom som Miš, samozrejme, poľutovala, pritúlila a pofúkala, ale bolo mi ľúto, že sa musela tak, priam nedetsky, prekonať.

No dobre, možno sa tu rozplývam o samozrejmostiach a väčšina detí vhupne do súrodeneckej úlohy raz dva. Ale tak pre mňa, jedináčika, to samozrejmé nie je. Úprimne, som úplne paf.

Viac na www.omichi421.wordpress.com