Spoločné aktivity.

Spoločné aktivity mojich detí sú pre mňa citlivá téma. Všade čítam, aký skvelý je trojročný rozdiel medzi súrodencami, ako ich treba všetkých zapájať do spoločných aktivít a tak ich učiť spolupráci a prispôsobeniu. Pekné, múdre, vzletné a úplne nepoužiteľné. Aspoň pre mňa. A fakt nemôžem povedať, že by som sa nesnažila.

Napríklad, také kreslenie. Mišela sa strašne rozkreslila v poslednej dobe. Jej kresby sa začínajú dosť podobať na veci, ktoré tam, podľa jej slov, sú nakreslené. Doma sa však kreslenie nekoná. Akonáhle vytiahne krabicu s ceruzkami, zbehnú sa zombíci, každý sa na Miš tlačí z jednej strany a paprčami sa snaží dočiahnuť a ukoristiť ceruzky. No dobre, vravím si, to je v pohode. Každému vložím do spomínanej paprče jednu ceruzu, nech je kľud. Ceruzka automaticky putuje do úst. A keďže na ožužlávanie farbičiek každému stačí jedna ruka, druhou kradnú Mišute papier. Hej, aj papier som im už dala a ukázala čo sa s ním robí. Aj ten zjedli. A potom chceli zjesť znova aj ten Mišutin. Chňapali po ňom každý z jednej strany, až kým Miš nepraskli nervy.

„Mami, bábätká ma otravujú!“ Treskla farbičku o zem, papier nechala napospas travičom a šla sa zavrieť do spálne. Na to nemám liek. Hocikam sa snažíme utiecť, šplhajú sa nám po kolenách, vreštia a dožadujú sa spoločnej aktivity.

Keď si čítame knihu, packajú do stránok, snažia sa ich otočiť, čo vedie k ich trhaniu. Pritom stále niečo brblú, pištia, sáču sa, lebo každý chce uchmatnúť knihu pre seba. Ani ja poriadne nepočujem čo čítam, nieto ešte Miš.

Malé lego – no dovidenia. S tým sa Miš môže hrať keď spia. Zatiaľ som, žiaľ, nenašla dosť duševných síl, aby som to s nimi riskla. Ale vrabce čvirikali, že by som ich mala do Vianoc nazbierať. Veľké lego – vyšklbnú mi ho z rúk a podľa nálady buď šmaria o zem, alebo strčia do úst.

Von s nimi síce chodím trénovať poctivo skoro každý deň, avšak na ihrisko vzdialené asi 100 metrov a 30 schodov sme to ešte nedotiahli. Čiže Miš prestupuje z nohy na nohu, šplhá sa po múrikoch a čím krpcov značne provokuje a pokúšajú sa vyšplhať za ňou. Dobré to však bolo na chalupe, na dedine, kde som to všetko vypustila aj s tými ich chodítkami a odrážadlami a každý si už niečo našiel. Tomčiak, napríklad, spadol do pilín. To mala aj maminka zábavku asi na pol hodinu. Mišela pučila tie mačky, ako som spomínala a Ivutiena brázdila cesty svojim hračkárskym dvojkočíkom.

Spolu sa môžeme doma akurát tak blázniť. Mišela naháňa bábätká, oni pištia, smejú sa tak, že nevládzu dýchať a velice utekajú. Koho Miš dobehne, toho zvalí na zem, sedí na ňom a ... potom už neviem, čo sa deje. Radšej som sa prestala pozerať. Reagujem iba na to, keď začne niekto revať. Ale strašné veci sa tam musia diať, podľa zvukov. Tie ich „hry“ sú pre mňa úplný masaker.

Radi majú aj to, keď sa s nimi maminka hrá na koníka (najlepší je splašený). Maminka potom zvyčajne na druhý deň nevie zdvihnúť ruky, ale kým sa deti tešia, svalovicu prežije.

V najbližšej dobe nás čakajú prípravy na Vianoce. Po nedávnom pečení perníkov, sa vyslovene spolieham na babku, že krpcov zabaví, kým upečieme, nakreslíme, vyzdobíme, … Ako animátorka svojich detí som sa veľmi neosvedčila. Tož, nikto nie je dokonalý.

Viac na www.omichi421.wordpress.com