Toto nečítajte, ak chcete mať deti.

Zhrniem to jednou vetou: hádam všetky klišé o ženách na materskej sú pravda. Teda aspoň o tej mojej. Cítim sa zabudnutá, osprostená a uviaznutá v dennej rutine naplánovanej na minútu a bez šance na sebarealizáciu (štrikovanie si nechávam do dôchodku).

Nedávno som čítala článok, asi to bol tiež nejaký materský blog, že na materskej s druhým deckom je už nuda. Úplne musím súhlasiť, aj keby som hneď mala trojčatá! Nehovorím, že sa nudím s vyloženými nohami, ale prebaľovanie, pranie a upratovanie mi už neberie toľko mentálneho priestoru, kreatívne sa pri tom veľmi nevyžijem a ani na ceste od umývačky k pračke som nikoho zaujímavého nestretla. Keď teraz na plávaní sledujem tie vystresované „prvomatky“ je mi ich úprimne ľúto (ony, naopak, určite ľutujú mňa). Síce stále som po tom plávaní unavená ako ťažný kôň, ale keď tam Ivuša reve až kým nesadneme do auta tak, že sa otriasajú okenné tabule, už sa za ňu nehanbím ani nie som z toho v strese. Skôr ma to značne otravuje a o to viac čakám, kedy ráči vyrásť.

Na druhej strane som získala nejaké to sebavedomie. Už mi nikto nemôže povedať, že som holobriadok, ktorý nevie, čo je život. Zase nemôžem tvrdiť, že by mi predtým nejak chýbal rešpekt u ľudí, ale toto je niečo čo tam nebývalo. A tiež mi pridalo, že sa riadim heslom čím mám viac detí, tým lepšie vyzerám (neberte mi to). A minule sa na mňa usmieval nejaký chlap, čo stál v oproti zaparkovanom porsche (Cicuška, toto si nečítal). Dosť mi tým rozjasnil deň, v ktorom sa mi pokazila pračka.