Zvykám si...

Pocit z veľkej rodiny je super. Každá sranda však niečo stojí a organizácia takého kolosu sa nedá odbaviť medzi správami a Búrlivým vínom (aspoň ja to neviem). To, že nás je zrazu toľko, so sebou prináša kopec vecí, ktoré by mi predtým ani nenapadli.

Vlastne, odpusťte, žiadna päťčlenná. Keď to porátam komplet, je nás osem, aj so psami. A tak si už rok zvykám a pomaly mi začína dochádzať, čo to znamená. (Veru, niektoré veci mi idú zúfalo pomaly).

Zvykám si na to, že (sorry, Cica), že tu tomu velím ja. Ja viem, koľko jogurtov, pečiva, šunky, syrov a granúl stlačíme (vééľa), koľko treba kúpiť čokolády a horaliek, aby sme prežili. Kedy, kto a kde má aký krúžok a kto ho tam zavezie, koho treba odčerviť, koho zaočkovať, kedy sa upratuje, kedy treba myslieť na to, že už dochádza tekuté mydlo a že treba vybúrať stenu medzi kuchyňou a obývačkou (k tomu sa dostanem). Proste denná réžia domácnosti a ľudí v nej. Akože fakt ma bolí nazvať sa žena v domácnosti (keď zabudnem kúpiť toaleťáky, použijem vysokoškolské diplomy), ale odkedy v tom fungujem, začínam sa pred ženami v domácnosti sklánať. To je doblba furt to isté, milión pidi mini sprostostí, na ktoré treba myslieť, bez ktorých sa iným zrúti svet (že nie? Skúste zabudnúť kúpiť ten toaletný papier.). Strašná zodpovednosť.

Ďalší poznatok sa týka nášho obydlia. Malé nie je, to je pravda, ale začína byť nedostatočne vybavené. Moju najlepšiu kamošku, osemkilovú pračku, som vám už predstavila, ale ešte by sa k nej hodila kamoška sušička. Keď sa večer vyzlečie 6 ľudí, ráno máte 8 kilovú pračku plnú. Bábätká totiž menia outfit aj tri krát denne. Ak periem obliečky, uteráky tak...už neperiem, lebo po troch práčkach to už nemám kde vešať. Keď zrazu nemám čo prať, cítim sa celá nesvoja.

Okrem toho by sa hodil veľký mrazák, dve umývadlá, veľký botník, komoda na detské oblečenie, ďalšia sada hrncov a … a chlap len prevracia očami. Mám pocit, že čím viac toho dokupujeme, tým viac toho na zoznam pribúda. A to zatiaľ potrebuje 4 barbie - morské panny iba Mišela.

No jasne, a môj master plan o vybúraní tej steny. O rok sa totiž nepomestíme všetci za kuchynský stôl. Pre mňa tragická predstava, pre ktorú som ochotná prežiť aj bytové prestavby, ktoré z duše neznášam.

Do budúcnosti sa desím obdobia, kedy Tomčiak zje na raňajky 10 rožkov, 4 horalky a ešte bude hladný. Pri tempe akým teraz je, to bude tak o rok a pol. A tiež si neviem predstaviť, že pôjdem do práce. Teraz lietam celý deň a v zásade stále nestíham. Čo budem robiť potom..?

Viac na www.omichi421.wordpress.com