Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
danana
28. jún 2017
186 

Deň ako stvorený na panáka...

Dnes vám rozpoviem príbeh,ako len JA dokážem z Úradu prace sociálnych vecí a rodiny skončiť na chirurgii.

Dnes taký krásny deň,prečo by som ho teda nešla s deťmi stráviť vybavovaním papierov na úrady. Veď deti majú výlet,nie sme na tomto zasranom dvore a ani ma to nestojí veľa. Iba nervov,samozrejme.

Je utorok,10:00,30°C a prekvapko na záver,nefunguje mi klíma. Kým naložím kočár a deti do auta,som spotená. Kým vyjdem s autom z dvora,som osprchovaná vlastným potom.

Cesta prebehla celkom fajn,klasické otázky typu,prečo svieti slniečko,prečo sme ľudia, prečo má každý auto, zodpovedané, zaparkujeme auto v Miragei a ideme. Počkať. Nonšalantne som zacúvala medzi škárku auta a múru,vytiahnem kočik aaaaa zisťujem, že kočík nedostanem spoza auta. Fááájn, nasraná drbnem kočár znova do auta a hladáme vhodné miesto. Stalo sa,celkom rýchlo na moj vkus a dokonca som seba,deti aj prekliaty kočár dostala z auta. Dojdeme na úrad, fľaky pod pazuchami ako glóbusy, vravím si nevadí. Šak zrejme majú pochopenie pre mamičku s pokazenou klímou v aute. Deti neposedné, šak aj mna ide drbnúť, keď sedím pod čísielkami a modlím sa,aby uz zapípalo to moje. Nič. Furt všetci naokolo behajú,len mi sedíme. Okey,beriem iniciatívu do vlastných rúk. Vbehnem dnu,jedno decko za mnou okamžite uchvátené ventilátorom,druhé vreští na chodbe. Panička mi s veľmi "milým" úsmevom hovorí, že potvrdenia mi nedajú, lebo štát v ktorom manžel pracuje,mi ich musí opečiatkovať a ja ich musím zaniesť k nim,im sa možno po dvoch týždňoch uráči mi ich vypísať a ja sa s nimi mám drbať zase do Rakúska. Vravím si,hm fajn... Ale nie klamem,keby som mala naozaj napísať, čo som si v tej chvíli myslela,tak ma musia adminky vyhodiť. Obkrikujem decko, čo ide zdemolovat ventilátor a tretím okom sledujem dieťa,ktoré reve na chodbe.  Stále sa tvárim, že počúvam, čo mi tá "milá" teta hovorí, tvárim sa, že rozumiem a celá zúfalá odchádzam preč. Že sa mi slzy tlačili do očí, nemusím hovoriť. Zájdem teda ešte do jedných dverí, že snáď tam mi dajú to jedno poondiate(určite nemyslím toto slovo) potvrdenie. Vojdem, začnem sypat na ženskú, že čo chcem a v tom spustím taký rev, že som nestihala slzy chytat(a to teda nie som plačka). Tetuška zaskočená, ma tam začala ľutovať, že nemám plakať. Poznáte to,v tej chvíli asi každý spustí krokodílie slzy a už ma ťahá ženská za paničkou číslo 2. Ešte "milšia" šéfka na mňa spustí, jak keby som jej práve zjedla obed, nedá sa zastaviť, tak vravím, zase Áno ďakujem. Dobre dovidenia,pekný deň. Kukám, tetuška utišovačka fuč. Hlboký nádych,vravím si ebem už na všetko,ideme domov. Dávam papiere do kočíka a zrazu bum,decko na zemi,stolička rozlámaná na kúsky,vresky plesky. Som v šoku,kukám... Zrazu z vedlajších dverí vybehne ženská a kričí, pre bohaaaaaaa,ubližkal si si? Kukám, kua, šak to moje decko. Zo ženskej vypadlo, že stolička bola na vyhodenie a malý vrieskal, jak keby ho z kože drali. Kuknem na ruku,tfuj pliaga! Ruka rozrezaná, rana hlboká, žiadna krv. No do riti. Sa dívam,tfuj. Jakésika to je škaredé. Tak letím s ďetmi do auta, inak malý celú cestu reval, ľudia sa za mnou otáčali, jak keby som ho ukradla. Naložím to do auta,bez klímy samozrejme... Letím 20km k pediatrovi,nech na to kukne. A ten,že uf,pani M. to bude chcieť dva stehy. Tvl,letím do auta,chirurg pár km od mamy,letím tam zaniesť malú, pripravujem malého na šitie, revem s ním, toľko zúfalstva za jeden deň som fakt nezažila uz dlho. Asi naposledy, keď som sa snažila vlastnou vábou zastaviť moje auto :D ale to je už iná kapitola :D  Už keď tam sme,doktor posúdi, že to až také strašné nieje. Takže malý zažil šok, aj si povrieskal, ale v konečnom dôsledku bol statočný.

Čerešnička na torte, sestrička u chirurga: Matejko,ak budeš takto plakať, pôjdeš s maminkou do nemocnice a tam ti to budú zašívať, my ti to len zalepíme, ale buď pekný. Do p. mi skoro oči vybehli. Hodím na sestričku nechápavý pohľad a vravím malému: Pani sestrička ťa už strašiť nebude, davaj sem tú ruku, očistíme a ideme domov. Doktor sa až zasmial. Fakt ako takéto strašenie na ani nie štvoročné deti,faaaakt pomáha. Ruka hore...

PS: Kto z vás si myslel, že mal zlý deň, skúste si zatancovať čardáš s diablom v mojich topánkach :D

    28. jún 2017
    danana
    autor

    29. jún 2017

    Joj moja niekedy sa to serie rad radom,,,,drobcovi prajem rychle zotavenie 💖

    29. jún 2017
    danana
    autor

    @zuzi0911 dakujeme krasne 🙂 maly uz ani nevie,ze ma daco s rukou 🙂

    29. jún 2017

    @danana tak to super,,,,

    29. jún 2017