Pár sekúnd mám pocit viny,no keď som na 1099,% presvedčená že som v práve ten pocit ustúpi. Ešte s mi nestalo aby takéto asertivne správanie neprinieslo úžitok.

všade inde to viem, no pri mojej mame mám s týmto pocitom viny najväčší problém

Prečo sa to deje? Prečo sa k nám rodičia v obdobi vzdoru, keď sme si prvý krát skúšali stanoviť hranice, s niečim nesúhlasiť, povedať nie, správali tak ako sa správali? Vyvolávali v nás pocity viny, zahanbenia, strachu, dávali nám zákazy a tresty, odvádzali našu pozornosť, presviedčali nás namiesto toho, aby sa nás snažili pochopiť? Tak asi preto…

@tiika dobre, ale potom ak máš deti a zazivas zas ich obdobie vzdoru, dokážeš to nejako aplikovať. ? Pretože moje dieťa niekedy chcelo robiť nemysliteľné a nelogické veci a rozprávanie nepomáhalo.

Áno, a čím ďalej tým viac. Je to iny spôsob komunikácie, pre mna omnoho jednoduchší, prínosnejši a rýchlejší. No ako všetko nove, je potrebné si ho osvojiť a naučiť sa ho.
Pochopenie je počúvanie druhého. Preto asi rozprávanie nepomáhalo. Znamená to byt prítomný, venovať pozornosť druhému, nie sebe. Ja rozprávam len pokial si potrebujem overiť, či správne dietatu rozumiem, preto aby som mu pomohla vyjadriť to, čo sa v ňom deje a aby som mu pripadne dala najavo, že ho v tej chvíli počúvam a snažím sa ho chápať.
Pochopiť zároveň neznamena súhlasiť. A tieto dve veci sa vzajomne nevylučujú. Riešenie hľadám až následne.

Skôr sa viem zastať iných a vybojovať pre nich priestor pred inými lepšie, ako sa viem zastať seba.