Ignoranti

Deň, ako každý iný. Zobudí ma môj jeden a pol ročný syn, ktorý každé ráno kričí mapa. Áno mapa, to som ja. Neviem, aký to je pocit, keď vás dieťa osloví mama. Ja som bola vždy mapa alebo mamba. Vezmem môjho milovaného Alexeja z postieľky a prebalím ho. Prebaľovanie je vždy boj o holý život, vyhýbam sa kopancom a moje ušné bubienky stenajú pri reve môjho syna. Cesta vedie do kúpeľne, umyjeme tvár, zuby a zjeme kopu zubnej pasty a skoro aj kefku. Potom sa ideme pekne naraňajkovať. No, dobre, možno nie tak pekne. Vlastne mám šťastie, ak polovica raňajok neskončí na zemi, na oblečení alebo v mojej tvári. Úspešne naraňajkovaní sa obliekame a letíme von. Alexeja usádzam do super nadupaného športového kočíka, ktorý je už zvyknutý na rýchle tempo mojej chôdze.

Chvíľu sa prechádzame a zrazu na nás vyletí veľký hnedý pes. Rozštekaná beštia mi skáče po kočíku. Neviem, či sa viac bojím alebo hnevám. Odháňam ho preč a kričím na jeho paničku, ktorá sa pozerá do mobilu, nech si ho dá láskavo na vôdzku. Slečna sa tvári veľmi urazene, veď predsa s vôdzkou v ruke sa ťažšie ťuká do telefónu. Nezabudnem podotknúť, aké je nezodpovedné mať na sídlisku psa len tak na voľno. Nahnevaná odchádzam a celý čas sa nervózne obzerám, či zase po nás nevyletí nejaký čokel. Psy mám veľmi rada, o tom potom. Myslím si však, že dodržiavať nejaké základné spoločenské pravidlá by sme mali, už len kvôli bezpečnosti. Nestačí, že nemôžem dieťa pustiť behať do trávy, lebo psíčkari nezbierajú výkaly?

Zamierim do obchodu. Pomaličky si nakúpim, čo treba a postavím sa k pokladni. Rady sú dlhé ako zoznam klamstiev Róberta Fica. Alexej začína byť značne nervózny. Mám len dve veci, jablká a mlieko. Všetci sa po mne pozerajú, ako sa bezúspešne snažím utíšiť
malého. Nikto nás však nepustí prednostne. Dokonca sa pani predo mnou ešte vykecáva s predavačkou, veď predsa zvestovať jej, že jej neter objednala nové parkety do detskej izby, je životne dôležité. Nepočká to. Ešte to tak. Po únavnej tragikomédii pri pokladni odchádzam z obchodu. Samozrejme, že mi nikto nepodrží dvere. Pán predo mnou mi ich
zabuchne rovno pred nosom. Trielim domov, vykladám nákup.

Čaká ma druhá náročná časť môjho dňa. Musím ísť do mesta dať si vytlačiť jednu z dvadsiatich prác, ktorú mám odovzdať v škole. Autobus mi ide o 10 minút, to stíham. Pomaličky kráčame na autobus. Na zastávke už čakajú ľudia, nejaké dve babky a traja muži. Autobus sa už blíži. Všetci nastúpia, nikoho ani nenapadne mi pomôcť s kočíkom. Tak ho tam nejak vytrepem sama, veď predsa, byť gentleman už nie je v móde. Babky sa usadili na sklápacie miesta určené pre kočíky a veselo si švitoria o boľavých kĺboch. Slušne ich teda prosím, či by si mohli presadnúť, lebo to je miesto pre kočíky. S hundraním popod starecké fúziky a pohľadom zabijaka si presadajú o pár sedadiel ďalej. Odparkovávam kočík a utekám kúpiť lístok. Samozrejme, šofér si neodpustí poznámku, že lístky sa nekupujú za jazdy. Môj argument, že mám kočík, ho neupokojil. Vraciam sa ku kočíku a poslušne sedím, demotivovaná egoizmom dnešného sveta. Rozveselí ma pohľad na môjho syna, ktorý na zazerajúce babky vyplazuje jazyk. 

Vystupujeme v srdci Nitry, pri obchodnom centre. Pomaličky kráčame k prechodu. Nikde ani auta, tak sa smelo vydávam cez prechod. Zo zákruty sa vyrúti biele auto nemenovanej značky, ktorá má v znaku štyri kruhy. Ledva to ubrzdí. Vynadám mu vo všetkej počestnosti do všetkého možného, čo mi napadne. Určite nešiel maximálnou povolenou rýchlosťou. Dnes je totiž moderné sekať frajera na rýchlom aute, nikoho nezaujíma, že nevinných to môže stáť život. Nahnevaná sa rútim do obchodného centra. Papiernictvo je na druhom poschodí, takže mierim k výťahom. Stojím tam ako oteckovia na koncerte Mira Jaroša, znechutená a otrávená. Prešlo asi pätnásť minút a stále som sa nedostala do výťahu. To bude asi tým, že sa nimi vyvážajú zdraví mladí ľudia, ktorí sú leniví ísť po schodoch alebo prejsť sto metrov k eskalátorom. Och neverím, konečne sa dostávam do výťahu. Keď stúpame hore, cítim sa ako keby letím do vesmíru objaviť novú galaxiu. Vystupujem z výťahu, teda aspoň sa snažím. Ľudia zabúdajú, že najprv sa vychádza a potom sa vchádza. Čo už, nejako sa odtiaľ prederiem a idem do papiernictva. V pokoji si vytlačím, čo potrebujem. Idem k pokladni a môj syn zase chytá trochu raple. Začína nervačiť, asi sa mu už nechce sedieť v kočíku. Snažím sa v peňaženke vyloviť dve eurá, aby som mohla
zaplatiť. Samozrejme, pod nátlakom revu môjho anjelika sa mi všetky peniaze rozsypú. Predavačka mi ochotne pomáha zbierať, ale pohľady ľudí za mnou nevyzerajú práve
priateľsky. Som ešte vo väčšom strese. Ďakujem za pochopenie ľudia. Keď konečne zaplatím, celá červená zdrhám.

Už je obed, tak som sa rozhodla, že sa najeme niekde v reštaurácii. Sadáme si za stôl, čašníčka nás milo privíta. Pýtam sa, či majú detské jedálenské stoličky. Vraj nie. Paráda, veď deti nie sú ľudia, prečo by mali sedieť za stolom? Nevadí, už keď sme tu, je mi trápne
odchádzať. Vypýtam si porciu cestovín s kuracím mäsom a pýtam sa, kedy to bude. Čašníčka ma uisťuje, že do pätnástich minúť. No, čo vám budem hovoriť, po trištvrte hodine nám tie cestoviny konečne doniesli. Rýchlo sme sa najedli, samozrejme, neobišlo sa to bez toho, aby cestoviny skončili všade okolo nás. Nuž, keby majú detské stoličky, nemusela by čašníčka prevracať oči nad mojim akčným synom. Keďže sme po dlhej dobe v meste, idem si popozerať obchody. Zastaví nás milá staršia pani, teda na pohľad milá.
,,Aký krásny chlapček!“ hovorí mi.
„Ďakujem.“ slušne odpovedám.
,,Kým sú deti malé sú zlaté. Keď vyrastú, už to stojí za h...A po štyridsiatke už sú na odstreľ! Sú to malé nevďačné beštie.“ hovorí mi pani a ja na ňu v nemom úžase pozerám. Ako môže niekto niečo takéto povedať šťastnej matke? Rozčarovaná kráčam ďalej.

Vchádzam do obchodu s oblečením. Veľmi sa mi páči jeden svetrík, preto ho beriem a vydávam sa ku kabínkam.
,,Žiaľ, do kabínok nemôžete ísť s kočíkom.“ hovorí predavačka s úsmevom, ktorý má
vypadať, akože jej to je ľúto. No fajn, veď keď mám kočík, asi automaticky kradnem.
Vraciam sveter a opúšťam obchod. Dostatočne znechutená celým dňom odchádzam
z nákupného centra. Nastupujem do autobusu a začína sa tok mojich myšlienok.

Zaujímalo by ma, prečo sú ľudia tak zahľadení do seba. Je to otázkou výchovy, alebo len idú s davom? Prečo musí byť niekto prehliadaný a diskriminovaný? Prečo nerešpektujeme práva ostatných ľudí? Kam sa stratili základy slušného správania? Myslím, že keby nie sme voči sebe takí ignoranti, svet by bol krajší. Na niečo sú však takéto skúsenosti dobré. Aspoň viem, akého človeka chcem zo syna vychovať. Slušného, nesebeckého, milého, ochotného, zodpovedného....Chcem aby bol človekom, ktorý sa nenechá strhnúť pseudoideálmi dnešnej doby, ale bude tým najlepším samým sebou.