Keď lyžičky píšu malé príbehy… Cez víkend sme sa boli najesť v reštaurácii - o tom, že po tomto covidom období som sa cítila ako v inom svete, niekedy inokedy. No o 2 stoly ďalej sedela iná mamička s dcérkou. V priebehu 5 minút sme obe vytiahli túto #babylove lyžičku. Dokonca rovnakú farbu. Obe sme sa na seba iba letmo usmiali a kývli jemne hlavou. Na znak spolupatričnosti. Pochopenia. A takého toho materského súcitu 😁 Lebo áno, obe sme o chvíľu vyberali z tašky rôzne chrumky a (ne)hračky na zabavenie dieťaťa. A obe sme sa modlili, nech ten náš malý potomok nechytí chuť skúšať práve v tej chvíli svoje hlasové možnosti. Skrátka sme sa tým jedným pohľadom pochopili. Sranda táto materská telepatia. Občas sme sa na seba pozreli a povzbudili sa pohľadom. Obaja krpci zvládli obed s úsmevom a pokojom, tak som pri odchode iba jemne zdvihla ruku na znak pozdravu. Muž sa pýta, kto to bol. Vravím, že neviem. Nechápavo na mňa pozrel, tak som iba stručne a výstižne povedala: „No predsa iná mamina.” ❤️