O tom, ako som zistila, že som výnimočná!

Pár dní dozadu som si vybehla od detí a muža na film s kamoškou. (Pre tie, čo sa tiež chystajú, bola to premiéra novej časti Men in black a užila som si to, aj keď mňa teraz nie je ťažké kinematograficky pobaviť, hlavne že som inde ako na gauči, aj keď Netflix má skutočne bohatú ponuku. Ale tie návykové načosky so syrovou omáčkou, tie mi doma nenaservirujú.) Keďže doma moja mužnejšia polovička všetko zvládla, po kine prišlo na rad aj víno. A keďže som nemusela utekať k plačúcim deťom, postačila miesto Hopinu aj pomalšia eMHáDé. V nej sme s kamoškou spravili menší program jednému spolucestujúcemu, ktorý si vypočul naše slepičárny.

Keď sa pri ZOO naše cesty rozdelili, presadla som si na spoj bližšie k mojim a teraz pointa..Tak som si tam sedela a tvárila sa, že nemám deti (nechápte ma zle, milujem ich, len som si robila taký dvojdecovo-vínový inside experiment). A tak si vravím, ktovie či to na mne vidieť, že akože nemám deti.

Ale keď sa nad tým tak zamyslím, že ak tie dve indivíduá nemám pri sebe, nevláčim so sebou kočík, kolobežku, hračky do piesku, loptu, nemám mastné vlasy v gumičke, silikónový nahrdelník vhodný na žužlanie, tajnú grcku na chrbte, čerstvo kupený balík plienok v ruke, odpoveď na nekonečnú otázku "Prečo?" na perách a ani nikomu z cestujúcich nehovorím v zdrobneninách či naslineným prstom neutieram majonézu z večerného kebabu z tváre nejakého tinedžera, ľudia okolo nemajú ako vedieť, že Som Mama (snáď tieto dve slova nemá K. Tormová patentované knihou). Bez tých spomenutých doplnkov som len obyčajná žena vracajúca sa z kina domov. Ale keď som s ním a s ňou, som vynimočná. Hneď všetci tušia, že som niečo musela zažiť, kým som s nimi vyšla von. A tak len toľko som chcela. Že (hoci vyzniem pateticky) som vďačná, že ma tie moje individuá provokatívne, často odporne otravné a super sladko rozkošné zároveň robia výnimočnou.