Ach jááááj, starnem, už mám 4 mesiace.

Čo už viem:

Slovná zásoba:

Viem povedať gigigi. Mama sa to snaží napodobniť, ale nerobí to presne ako ja, ona pri tom neslintá a nerobí slinové bublinky. A bez nich to nie je ono predsa!

Viem chrčať tak strašidelne, az sa oco zlakol, ked som to na neho rano spustila. A viem aj brrrrrm az mam od sliniek cely ksichtik. A viem aj kecat riadne, aj vela aj nahlas, ale mama mi to nevie zapisat, dokonca ani foneticky /aaaoo, ao, e, maaa, ej, hehe+nezapisatelne/

Motorika: uz viem chytat veci do oboch ruciciek samostatne, dokonca aj veci, ktore sa nachadzaju naboku od mna, alebo jednoducho niekde v mojom dosahu. Rada chytam fotrovcom brile a nechavam na nich svoje otlacky prstov. Mama si dava vlasy do copu, ale aj tak ju viem chytit za tych par jemnych malych na zatylku. A hlavne uz si viem chytit moju milovanu dudulku a hrat sa s nou, vyberat si ju z pusinky a davit naspat a to opakovat dookola a dookola. Samozrejme, ze obcas sa netrafim, ale tak trenujem casto, uz to bude len lepsie. V kociku sa viem hrat so zavesenymi kacatkami a v kosiku so zabinkami. Chytit, potiahnut a sup do pusy. Tam viem spolahlivo nasmerovat vsetucko vsetko.

Ahojte všetci!

Je to neuveriteľné, ale už mám za sebou celý ŠTVRŤROK v starostlivosti mojich rodičov a aj ja, aj oni sme to prežili. Chcete vedieť, čo mám nové za tretí mesiac?

Ako si tak rastiem a múdriem, rozhodla som sa tento mesiac pre hry z tematického okruhu o princeznách:

Hrám sa na Šípkovu Ruženku – to som párkrát tak dlho spala v kočíku pri okne, až bola mama z toho celá prekvapená a spala som tak dlho, až kým neprišiel krýsny princ na bielom koni...eee, vlastne mama a nezobudila ma.

Na kráľovnu zo Snehulienky – to sa pozerám do zrkladla a pýtam sa, kto je najkrajší na tomto svete. Zrkladlo odpovedá obrazovo a ukazuje mi tam obrázok krásneho babätka.

Na princeznú so zlatou hviezdkou na čele – to som si vyškrabla hviezdičku, no dobre, takú čapatú, nad nosík skoro na čelo, ale potom mi mama ostrihala nechtíky, keď som spala, tak uť sa to hrať nemôžem.

Ahojte všetci!

To som ja, vás anjelik, miláčik, kojenček, mraučiačik, zvedavček, stravníček, dcérenka, vnučka, neterka, kamoška, proste ja, Ľubka. Mama ma pustila na internet, že vám môžem napísať. Dnes je výročie môjho dvojmesačného pobytu na tomto svete, a preto som sa rozhodla trochu sa poohliadnuť a zbilancovať, čo som sa za ten čas naučila, urobila, ako sa mi darilo.

Začnem tým, aké sa hrávam hry:

Na vojakov – to mám akože samopal a strieľam rany ratatatata, teda prdiky, zásadne ich púšťam po skupinkách, však jednému by bolo smutno samému

Na Davida Coperfielda alebo majstra útekov Hudiniho – keď ma na noc zabalia do zavinovačky a pevne zaviažu, ja si odtiaľ aj tak dokážem vyslobodiť ručičky, mám na to špeciálny trik, ale nepoviem vám aký.

Keď už sú ručičky vonku, tak sa hrám na Lietadielko – toľko nimi métam, že sa čudujem, že som ešte nevzlietla, ťa gravitácia je potvora stále silnejšia.