Ženy, stáva sa vám to co mne? Šoférujem aktívne dlhé roky. Rada, bavi ma to. S deťmi v aute vždy s väčším rešpektom, vzdy myslím na ich bezpečnosť. Ale hlavne, keď idem sama, alebo hoci s mužom, proste keď nie som v aute s deťmi, vzdy, naozaj pri každej jazde mi prebehne mysľou, čo ak havarujeme a ja umriem. Je to taky divný pocit, ale nie len myšlienka, ale reálne mam pred očami, ako do nás prudko narazí nejaké auto a ja to neprežijem. Vždy pomyslím na deti, čo s nimi bude, a ze neuvidím ako rastu, čo vystuduju atď. Nechápem, prečo mi toto napadne a je jedno, či šoférujem ja či muž. Pritom nemám z auta ci jazdy strach. Ale už ma dosť otravuje táto myšlienka, začalo mi to možno rok dozadu a odvtedy vkuse. Pritom sa nič neudialo, aby som musela mať také myšlienky.... Co s tým?
Áno mávam to takto dlhé roky, sú to nutkave myslienky, ja som si už za tú dobu na ne zvykla.. ja to nemám len pri šoférovani, ale pri čomkoľvek rizikovejšom.. občas ma to vydesi, ale to býva už málokedy.. napr. Raz sme šli s deťmi cez nový most nad Dunajom.. dcéra chcela aby som ju dvihla nech sa pozrie dole.. urobila som to a potom ma matala predstava čo keby padla dole, až mi prišlo zle.. ale zväčša už tie zle myšlienky viem zahnať.. mne taketo katastrofické scenáre začali keď mi zomrela mama.. tento rok to bude 17r.. podľa mňa to proste začne nejaky stres.. pred rokom začala korona, možno si si vtedy vnútorné uvedomila viac krehkosť života.. dá sa na to zvyknúť časom..
Ano, mne sa to stava. 🙄 Snazim sa to rychlo na nieco ine zmenit. Lebo si poviem,ze to nedajboze privolam.😔
Mne sa to stava odkedy som videla nazivo ako nabural sofer do stromu a v aute mal detske sedacky,bola som tehotna a neskor do nas narazilo auto vo velkej rychlosti ,nastastie to dopadlo dobre,vdakabohu🙏 Viem presne ako sa citis..
Ja mám vodičák od 1995 čiže už čo to za sebou mám, takmer denne v aute.. zo začiatku ako sa syn narodil som to tak nevnímala, neviem.. ja som sa začala nad tym zamyslat , keď už mal cez 10 rokov a nechcelo sa mu s nami trebárs do obchodu.. že čo keď ozaj nás niekto na ceste zlikviduje, že sa nevrátime, čo bude? Kto sa ho ujme? Kam pôjde? Je hrozne na mňa naviazaný aj keď ma už 11 a je čím ďalej tým viac samostatný.. a keď počúvam aj doktor má Filipa podcast, čo sa môže všeličo stať a kde, tak ešte horšie to zvládam.. bojujem s tým.. mám ho jediného, o to väčší je strach.. teraz chápem tie reči že jedno dieťa je na strach.. psychicky má ten strach likviduje a neviem ako sa toho zbaviť.. môj muž mi hovorí že sa raz z toho zbláznim..
takyto strach je iracionalny pokial sa nezaklada na nejakej skúsenosti..pokial ta to vsak neobmedzuje ( bojis sa šoférovať, pocit paniky a pod) neriesila by som to odborne... iracionálny strach prekonas len racionalnym uvažovanim a projektovanim... tym ze neustale myslíš na havariu si ju polahko môžeš do zivota pritiahnuť...preto projektuj radsej pozitívne veci ..(kúpu noveho auta ci niečo podobne). pripadne si predstavuj ziariacu bublinu auru ochrqnujucu tvoje auto vzdy ked si sadnes do auta ..tym sa mozes zbavit strachu...
ono nidy nevies co bolo spustat staci ak sa ti do podvedomia dostala nejaká scena z filnu,sprav ci podobne a ani si si to nemusela uvedomiť a takto ta to ovplyvnuje...
urcite pracuj na pozitívnych predstavach ;) drzim palce
Boze ako by som o sebe citala, je to dost neprijemne... A este tazsie ked mate zdravotne znevyhodnene dieta, ja to mam uz roky rokuce, ale po nedavnej operacii s komplikaciami, kedy mi 2x hrozila smrt, sa mi to velmi vystupnovalo, plakala som mesiace, kym som sa ako tak z toho dostala, teraz to mam iba ked cakam nejake vysledky, ale presla dom si peklom...najviac som sa bala o maleho, co s nim bude...samozrejme aj o dceru, ale ta je zdrava...
Som rada,že to nemám len ja sama občas také myšlienky. Ja to prirovnam skôr zodpovednosti zadruheho za deti čo ak. Pritom sme tiež nemali ani oskrete auto ani tukanec nič nemám sa prečo báť. Ja som sa začala takto báť kedsom už po havarke ako vyzeralo auto a toľko sanitiek hasičov a kedsom videla to auto tak na to tak zobrali,že som bola hotová. Aké treba potlačiť myšlienky povedať siníc sa nestane nedeje si zodpovedná dávaš si pozor a zahnať myšlienky pozitívnym smerom. Chvalabohu keďže sme doma nikam nechodíme nemám tieto škaredé myšlienky
Mne pomáha povedať si nejakú "mantru". Ja používam "nikdy v živote" 🤣 Napríklad keď som v lese a začnem mať paniku, že stretnem diviaka tak si poviem "nikdy v živote". Toto aplikujem na všetky situácie aj keď ma prepadne strach v aute. Narazí do nás kamión "nikdy v živote". A pomáha to, ešte sa mi žiadna z mojich predstáv nestala😀🙈
@nostres ja to iste, ma zachranili ltt som mala vnutorne krvacanie, predtym qnafylakticky sok a resne tak isto som sa nevedela z toho dlho dostat. Za všetkym som videla moju smrt, co bude s malym, revala som denne , aj v aute, v obchode... istu dobu som ani voj nechodila. Velmk skarede obdobie
To su nutkave myslienky. Nie je dobre ich odhanat, lebo sa vratia este nastojcivejsie. Nechaj ich prejst sebou, pohraj sa s nimi, podumaj, popolemizuj o nich,zhodnot a posli ich dalej. Casom sa s nimi naucis zit. Mne pomaha rada, ze never vsetkemu co Ti vyprodukuje Tvoj mozog. Prehnane povedane, chory mozog produkuje chore myslienky. Tieto myslienky sa najcastejsie tykaju ludi, ktorych mas najradsej a na ktorych Ti najviac zalezi. Je to proste tak.
Aj ja to zažívam, vždy ked cestujeme, najviac v lete, ked ideme napr. na kupalisko, či sa mi deti neutopia... v podstate si vobec neoddýchnem, lebo každú chvílu striehnem na deti, teraz už 7 a 9 ročné)... alebo na ceste do školy že sa im niečo stane na križovatke, proste najhoršie katastrofické scenáre....
Baby ja presne , ale nielen pri šoférovaní
Vždy proste si predstavujem najhoršie scenáre a minuly rok ako začala korona tak má to ešte viac vzalo
A pritom ja som vždy bola typ “život je Gombička” ale ako sa mi narodil maly tak všetko beriem strašne so stresom čo ak sa mo niečo stane alebo jemu a tak..
Presne ako píše @hagarik každé pichnutie v hlave v bruchu googlim a z toho mám ešte väčši stres
Niekedy mi potom z toho príde až nevoľno ruky sa mi klepu a z toho ešte väčši stres.Hlavne keď som sama doma s malým a muž je v práci
Toto mávam aj ja, vždy sa snažím začať myslieť na niečo iné, no viac ako nehoda ma máta, že sa k nám niekto v noci vláme 🙈 už mám v hlave sto plánov čo by som urobila...bavili sme sa o tom aj s mužom, jeho stratégia je, prvý kto bude pri synovi ho schmatne, a začne utekať, zavolá pomoc...ja neviem, prečo, ale u mňa vyhráva boj, na stene v spálni mám kopu sklenených rámčekov na stene, a vždy si vravím, že to bude moja zbraň 🙈...prípad pre psychológa...
Mne to začalo, keď raz dávali v televíznych novinách, ako sa im do domu vlámal nejaký feťák, nepríčetný ich chcel pozabíjať, šťastie , že prišiel majiteľov brat, tuším...no hrôza, dnes ľuďom hrabe, môžeš čakať všetko...
Ja nosím s malým na prechádzku vždy kaser a lovecký nôž 😂
Mne toto začalo asi nejak v 2015, som si to teraz uvedomila.. keď sme prvýkrát leteli na dovolenku, malý mal 5.. dovtedy by som v lietadle strávila aj tyzden, milujem lietanie a lietadlá.. v ten deň som sa klepala celý let a keď sme pristáli, bola som šťastná.. odvtedy v lietadle trpím, lebo ideme všetci spolu.. more milujem ale let je utrpenie ( môj muž to stále nechápe ).. no a bývať v dome? Písala som to v inom príspevku niekde.. bývala som do 34 rokov u rodičov, všade okná, terasa, balkónové dvere.. furt som mala pocit že niekto na mňa vyblafne spoza okna.. bývame v byte na 4-tom , máme super dvere a pred dverami ešte mrežove dvere.. tu som spokojná, dom nepotrebujem.. toto sú moje strachy ktoré mám a s ktorými bojujem.. ( okrem toho že keď odídem z bytu, z auta sa vrátim skontrolovať batérie, varič, okná, žehličku 👍)
Uff no som rada, že nie som jediná, aj keď teda všetkým nám to určite dáva zabrať. Auto mam bezpečné, ako sa vyššie písalo, tiez aj kvôli tomu chcem vždy drahé silné auto, ale stať sa môže aj tak čokoľvek. Pre mňa je najhoršie, že sa v tých myšlienkach vidím, ako som mŕtva (žiadny krvak, len mrtve telo) a ako keby môj duch som už len ja duša nad telom a vnímam, že moje deti plaču, že je to pre nich psychická trauma. Snažím sa vždy tu myšlienku zahnať, ale rozčuľuje ma už len to, že vôbec príde. Mne to začalo vtedy, keď som minulý rok musela ísť do vedľajšieho mesta, a začalo strašne husto pršať. Bola som asi 2 týždne pred pôrodom, muž bol preč na služobke a ja som nemala na výber. A viem, že predo mnou auto neviem ci pridalo ci co, ale mne do čelného skla šľahlo z ničoho nič väčšie množstvo vody, ale tak ze to az tresklo a ja som sa vtedy strašne jednak zľakla, a jednak som na pár sekúnd nevidela na cestu, stierače nestíhali, bola úplná prietrž mračien. Ja som sa vtedy hrozne aj rozplakala ako male decko, ešte som mužovi volala a kričala na neho, že ma takto tehotnú nechal samu šoférovať, hoci on za to nemohol. Ale to si dávam až teraz do súvisu, lebo je pravda, že potom som už asi 2 mesiace nesoferovala,vsak pôrod, korona....ale žeby toto to vo mne spustilo? Lebo inak neviem 🤷♀️ no ide to riadne na nervy. Kamoška ma teóriu, že som v minulom zivote takto asi umrela a preto sa takto vidím 🤣
@zazalienka ja mam to iste, ci sa týka lietania, letela som x krát a zrazu v jeden deň nastal zlom v lietadle, ja som pre trpela celý let, spotena a rozklepana... Keď som si predstavila že ma čaká ešte cesta späť, bolo mi zle
Odvtedy som letela len párkrat a s veľkým stresom, chcela by som, aby to odišlo, chcela by som byť opäť v pohode. Veľmi ma to obmedzuje
Ak ti môžem poradiť , vždy vtedy keď ťa napadne táto myšlienka si ju premeň nasilu na niečo iné . Napríklad vyhrám na športke . Ja som mala stále zlú myšlienku že ma zrazí auto a zrazilo . Odvtedy myslím vždy na niečo iné . Nakoniec som aj na tej športke vyhrala .A musíš myslieť pozitívne . Dá sa to .