Ahojte,mám prečítanú knihu Mengeleho dievča....ach,aké ukrutnosti páchali na nich,horšie s ľudstvom robili ako zo zvieratmi:(Srdce mi puká,ako sa mohlo niečo tak strašného dopustiť)Zároveň sa chcem opýtať tie čo ste išli pozrieť do Poľska-do Osvienčimu zvládli ste to?
Ja nemam odvahu...chystam sa uz roky, keďže sa touto tematikou dost do hĺbky zaoberám, mam nastudovaneho toho vela....a tazsie to znasam, teda kvoli mojim starym rodičom, dedko bol v rokoch 1942-1944 na "vojne"...
Moj manžel bol viackrat, hovoril, ze je to tam zvláštne, cela ta atmosfera toho, mal z toho skluceny pocit...
Slabšie povahy môžu mat problem, je to ozaj smutne miesto, ale navštíviť by sme ho mali, aby sa take nieco uz nikdy nezopakovalo
Bola som ako prvacka na strednej bolo to moje rozhodnutie isla som s maturantami bolo este volne miesto v autobuse a nelutujem pisala som aj clanok o tom do novin.....teraz by som tam uz asi nesla ako som starsia odkedy mam deti viac vsetky prezivam bojim sa.....
@havlicka11 Nie si jediná čo sa bojíš si myslim.,stačí,že niekto silnejší a mocnejší.by sa dostal k moci tak si myslím že je s nami amen....
Bola som asi pred dvomi rokmi, aj to po dlhom rozmýšľaní, či to zvládnem, keďže ako každý normálny človek, tieto veci vnímam veľmi citlivo. Mali sme sprievodkyňu, ktorá nám rozprávala o Osvienčime a rozprávala skutočné príbehy reálnych ľudí, ktorí tam boli a čo tam zažili. Toto je problém počúvať a vôbec nejako vstrebať, rovnako ako bol problém vidieť fotografie zúbožených ľudí a najmä detí. Tam z nás plakala väčšina zo skupiny. Ja za seba hovorím, že ostatné veci počúvať a vidieť (baraky, plynové komory...) sa dalo len preto, lebo tam bolo viac skupín, museli sme sa rýchlejšie presúvať, vnímali sme vravu, iné podnety a to, že vonku bolo krásne slnečno... tak sa to dalo "zvládnuť". Ale keď som na chvíľu ostala sama a pozerala napr. na vagón, kde boli väzni, na miesto, kde prebiehala selekcia, keď som stála na mieste, kde ich popravovali, bolo mi veľmi ťažko. Keď som stála v plynovej komore, pozerala som na ňu, ale ako píšem, okolo mňa bolo množstvo ľudí...keby som tam stála sama, okolo tie ošarpané steny, také strašné, tmavé miesto, tak ... to tam dlhšie ako pár sekúnd nedám...pre mňa bolo toto miesto hrozným zážitkom, bola som raz a už nikdy viac. Bol tam aj môj muž so žiakmi, povedal, že deti boli veľmi zamyslené a tiché...syn bol tiež so spolužiakmi a tiež mal zmiešané pocity a povedal mi, nech tam nejdem, lebo to bude pre mňa veľmi psychicky náročné...nemýlil sa
Urcite je to silne emotivny zazitok..no ja osobne som citila taky zvlastny pokoj v miestach kde boli baraky..pre mna bol najhorsi pohlad na miestnosti s ulozenymi okuliarmi,topankami a vlasmi..to som myslela ze budem az vracat...ale myslim ze by to mal absolvovat uplne kazdy,ako pripomienku toho,ze ak si nedame pozor,moze sa to vsetko zopakovat..
Boli sme, mali sme úžasného sprievodcu, ktorý keď rozprával sme ani nedýchali. Jeho výklad veľmi podtrhol tamojšiu mrazivú atmosféru. Poučné a na zamyslenie. Odporúčame.
Áno v pohode bolo to super. Nie super ako “super Jeeej” ale super zážitok a poznanie. Vždy som tam chcela ísť sa pozrieť a na SŠ sa mi to aj splnilo. Naozaj mi to veľa dalo. A často na to spomínam