Som matka. Úplne bežne sa vyskytujúci jedinec. Jedna hlava, dve ruky a dve nohy, na koncoch rozstrapkané.
Som aj človek. Tiež úplne bežný. Sú veci, čo sa mi podaria a také, čo by stáli za Darwinovu cenu stupidity. Robím aj chyby. Aj hlúposti. Často rozprávam bez rozmýšľania, nahlas a veľa. Príliš veľa.
Sú ľudia, ktorým leziem na nervy, ale nájde sa pár kúskov, ktorí ma strpia a dokonca ma niektorí majú radi. Veaj..
Podľa toho, ako sa poznám, je to divné. Ja by som seba nestrpela...
Čo som však zistila je to, že najčistejšiu, najúprimnejšiu a najhlbšiu dávku lásky dostávam od mojich dvoch detí. Neriešia to, že som často trapná ako stierač na ponorke, šmatľavá vo všetkých športových odvetviach, nenamalovaná, strapatá, rozgajdaná, s kyprými tvarmi odetými mimo posledného módneho výstrelku. Nevadí im, že nemám prehľad o politike a pri spaní chrápem. Milujú ma a dávajú mi to pocítiť. Každý deň, počnúc úsmevom pri prebudení, pri každom pohľade, pri každom objatí, pritúlení, dotyku. Je to silnejšie než čokoľvek. A ja milujem ich. Najviac, ako sa dá.