Minule popoludní mi zazvonil telefón. Celý deň sa nikto neozve a keď na prsníku uspávam malú a chýbajú len minútky k tomu, aby jej na viečka sadol sníček, zazvoní mi mobil. No, nezazvoní, lebo už som sa naučila, že v tak krásnych chvíľkach s mojim bábätkom nechcem byť rušená, no všimla som si na displayi, prichádzajúci hovor od mojej mamy. Tak som pološepky, polonasratá dvihla. 

"...anoooo?""Ahoj, čo robíš?" 

-akoby som stále musela niečo robiť...!  "nooo, níííč. Čo treba?" nedošlo mi, že nie vždy niekomu niečo treba... 

"...no, nič netreba. Tu u nás ide strašná búrka. Taká čierňava, hrozne fúka, všetko duní, aj krúpy začínajú padať... Strašné dačo. Som také ešte nezažila. To neviem, čo z toho bude... no."

"...aha, no tak si zapáľte hromničku"

"hm... dobre. Ta nebudem ťa rušiť. Pozdrav maličkú. Pusu vám posielam. pa pa".