Minule popoludní mi zazvonil telefón. Celý deň sa nikto neozve a keď na prsníku uspávam malú a chýbajú len minútky k tomu, aby jej na viečka sadol sníček, zazvoní mi mobil. No, nezazvoní, lebo už som sa naučila, že v tak krásnych chvíľkach s mojim bábätkom nechcem byť rušená, no všimla som si na displayi, prichádzajúci hovor od mojej mamy. Tak som pološepky, polonasratá dvihla. 

"...anoooo?""Ahoj, čo robíš?" 

-akoby som stále musela niečo robiť...!  "nooo, níííč. Čo treba?" nedošlo mi, že nie vždy niekomu niečo treba... 

"...no, nič netreba. Tu u nás ide strašná búrka. Taká čierňava, hrozne fúka, všetko duní, aj krúpy začínajú padať... Strašné dačo. Som také ešte nezažila. To neviem, čo z toho bude... no."

"...aha, no tak si zapáľte hromničku"

"hm... dobre. Ta nebudem ťa rušiť. Pozdrav maličkú. Pusu vám posielam. pa pa".

"paaa..."  -a som zložila celá spokojná, že sa Eli nezobudila. 

Ale mi nešiel z hlavy mamin telefonát, tak som jej večer pred spaním volala späť. S pobavením som sa jej spýtala, či ju búrka neodniesla, či ju neodfúklo...

Jej odpoveď ma dostala a zostala som zaskočená úprimnosťou a láskou zároveň. 

"...chvála bohu všetko v poriadku, no som sa veľmi bála. Oco bol doma aj dievčatá, no som mala strach, že sa niečo stane, keď taká pohroma išla, tak som ťa ešte chcela počuť, keby niečo..."

Až mi slzy vyšli. 

Keď som sa ukladala k spánku, ďakovala som za moju mamu, za to , že ju mám, že nado mnou bdela, tak ako ja strážim svoju dcérku a aj za to, že napriek tomu, že som dospelá a sama som mamou, ona bdie nado mnou v svojich myšlienkach neustále. 

Častokrát som od nej počula, "...pochopíš, až keď budeš mať svoje deti." a napriek tomu, že som bola zvedavá, čo sa skrýva za tými slovami, ich pravdivosť som okúsila, až keď sa mi narodila Eliška. Keď som  prvýkrát uvidela moje dievčatko, pochopila som, že kvoli nej som schopná čohokoľvek, že pre ňu chcem dýchať, pracovať, vydržať, zlepšovať sa, snažiť sa o nemožné...lebo ona je môj život. Toto všetko je pre mňa ochotná urobiť aj moja mama. Žena, ktorú milujem, vážim si ju a nesmierne jej ďakujem, aj keď nie vždy som "ideálne dieťa".