Pred takmer deviatimi mesiacmi som sa stala mamou. Jednoduchá veta, realita je však oveľa zložitejšia. Ako asi každá tehotná ženská (naschvál som sa vyhla pomenovaniu "tehuľka", lebo ho z duše neznášam) som popri hladkaní bruška a nepríčetného nakupovania mini vecičiek čítala kopu kníh o tehotenstve a rodičovstve, trávila som na nete plno času čítaním baby portálov a myslela som si, že na bábo som pripravená. Prd. Ale fakt, že veľký.

Nič z toho ma nemohlo pripraviť na realitu rodičovstva, ktorá nastala, keď som si doniesla domov toho 50 centimetrového človiečika. Po tých deviatich mesiacoch, čo si na seba s bábom navzájom zvykáme som zistila, že to, čo matku v týchto počiatočných dňoch čaká, nie je sranda. Ak teda čakáte bábo, alebo chcete bábo, čítajte. Tí, čo bábo máte mi určite dáte za pravdu.

Informácia, že po pôrode prejde premenou telo, je známa. (Aj keď stále tajne dúfam, že sa raz prebudím bez strií na bruchu a s prsiami naspäť na hrudníku.) O zmenách na duši sa diskutuje menej. Tu je podľa mňa pár zásadných vecí, ktoré sa udiali spolu s tým, že som mama.

1. Zodpovednosť

Jasné, sú ľudia zodpovední, zodpovednejší, či naopak úplne nezodpovední. Ten druh zodpovednosti, o ktorej píšem ja, je však úplne nový. Troška sa ho desím, troška som naň pyšná. Je to zodpovednosť za inú živú osobu. Úplna zodpovednosť. Za všetko. Za stravu, spánok, oblečenie, za úradné fajnovosti, za návštevy lekárov, proste za všetko. Nikto iný to neurobí, nedá sa to odložiť na neskôr, ani ignorovať. Ten pocit zodpovednosti ide všade s vami a vy neustále rozmýšľate, či všetko, čo robíte je správne, či to bude mať na potomka dobrý dopad aj v budúcnosti, či z neho vyrastie dobrý človek, či sa nedalo niečo urobiť lepšie. Vy ste tá osoba, čo musí ísť s drobcom na pohotovosť, vybrať v pohotovostnej lekárni lieky a modliť sa aby zabrali. Je to len a len na vás. A do konca života.

2. Únava