Dnes je to presne rok odkedy mi zavolali z nemocnice, ze mamicka prehrala svoj dlhy boj s chorobu. Neskutocne mi chyba, dokonca aj to naustale napominanie na vsetko, ktore mi tak vadilo 🙂 . Co vsak boli asi najviac je vedomie, ze neuvidi vyrastat svojho uzasneho vnucika, na ktoreho sa tak dlho tesila. Pochovali sme ju den pred jeho 3.narodeninami. Nie som veriaca, ale vzdy ked vidim, ake pokroky robi, tak dufam, ze predsalen ho moze "odniekial" sledovat a byt pysna babicka. Chybas nam ❤