Toto je kúsok za priecestím. Jeden pár laniek ovládal závory tu a druhý išiel popod cest a tu vystupuje a pomocou kladiek ide pekne do zákruty. Vidíte stĺpiky pozdĺž trate, ktoré ju kopírujú. Neviem aká bola celková dĺžka takéhoto diaľkového ovládanie, ale prvé rampy sú možno 500 metrov od kľúk a druhé tak aj 1,5 kilometra a dvakrát vedú tunelom a neviem či tam nie sú dve zákruty. Najprv táto pravá a potom opačná, ktorou sa trať vyrovnáva. Aká bola maximálna vzdialenosť neviem, ale viem čo bolo najväčšie nebezpečenstvo pre toto diaľkové ovládanie po ľuďoch. Bola to námraza. Aj keď by bolo všetko riadne namastené, voda v zime rada namŕza na každý studený kov. Na toto som sa žlezničiarov nepýtal. Neviem čo nasledovalo potom a koľko námrazy toto zariadenie bolo schopné rozdrviť pri otáčaní kľukov. (pravdepodobne všetko meškalo).
Tu som si spomenul na jednu kalamitu z mojej mladosti. Cestoval som z Bernolákova cez Bratislavu, Nové mesto nad Váhom na Starú Turú. Bola nedeľa poobede a fúkal vietor a bol sypký sneh, ktorý to rozfukovalo. Vlak meškal skoro hodinu, alebo išiel ten predchádzajúci. Nastúpil som a viezol sa spokojný ďalej. Vo Vajnoroch zastavil niekde pri posledných výhybkách a stáli sme tam asi 2 hodiny. Vo vlaku pekne teplo, ale dlho. Niekto nevydržal, otvoril okno a z neho zakričal: "Gorbačova na Vás!" Neviem čo pomohlo, ale išli sme za chvíľu ďalej. Dostal som sa na Hlavnú stanicu, ale vlak mi už odišiel, ale za chvíľu išiel nejaký asi do Leopoldova. Tak som nastúpil a kúsok sa odviezol. Vlak končil, ale mal som šťastie a zas niečo išlo ďalej. Okolo pol noci som sa dostal no Nového Mesta nad Váhom. Čakáreň taká plná, že skoro sa tam nedalo stáť a tak som sa potuloval po stanici a rozmýšľal, že tašku nechám v úschovni a vyberiem sa tých možno 8 kilometrov peši. Už vtedy som bol riadne hovädo, skoro všetkého schopný. Zrazu som začul ako sa pri okienku nejaký šofér pýta či niekto prišiel, lebo ho mal odviezť na Turú. Tak som mu povedal, že vlak prišiel, pohľadali sme pasažiera a zviezol som sa aj ja. Do postele som sa namiesto o pol deviatel dostal o pol druhej. Najväčšia sranda však bola na druhý deň ráno v robote. Vedeli od kiaľ som a keď som sa tam zjavil, pozerali na mňa ako na zázrak, lebo čakali že buď neprídem vôbec, alebo len niekedy riadne neskoro. To je ozajstné adrenalínové cestovanie našimi železnicami! Vtedy som mal však teké šťastie, ako nikdy.
Toto je kúsok za priecestím. Jeden pár laniek ovládal závory tu a druhý išiel popod cest a tu vystupuje a pomocou kladiek ide pekne do zákruty. Vidíte stĺpiky pozdĺž trate, ktoré ju kopírujú. Neviem aká bola celková dĺžka takéhoto diaľkového ovládanie, ale prvé rampy sú možno 500 metrov od kľúk a druhé tak aj 1,5 kilometra a dvakrát vedú tunelom a neviem či tam nie sú dve zákruty. Najprv táto pravá a potom opačná, ktorou sa trať vyrovnáva. Aká bola maximálna vzdialenosť neviem, ale viem čo bolo najväčšie nebezpečenstvo pre toto diaľkové ovládanie po ľuďoch. Bola to námraza. Aj keď by bolo všetko riadne namastené, voda v zime rada namŕza na každý studený kov. Na toto som sa žlezničiarov nepýtal. Neviem čo nasledovalo potom a koľko námrazy toto zariadenie bolo schopné rozdrviť pri otáčaní kľukov. (pravdepodobne všetko meškalo).
Tu som si spomenul na jednu kalamitu z mojej mladosti. Cestoval som z Bernolákova cez Bratislavu, Nové mesto nad Váhom na Starú Turú. Bola nedeľa poobede a fúkal vietor a bol sypký sneh, ktorý to rozfukovalo. Vlak meškal skoro hodinu, alebo išiel ten predchádzajúci. Nastúpil som a viezol sa spokojný ďalej. Vo Vajnoroch zastavil niekde pri posledných výhybkách a stáli sme tam asi 2 hodiny. Vo vlaku pekne teplo, ale dlho. Niekto nevydržal, otvoril okno a z neho zakričal: "Gorbačova na Vás!" Neviem čo pomohlo, ale išli sme za chvíľu ďalej. Dostal som sa na Hlavnú stanicu, ale vlak mi už odišiel, ale za chvíľu išiel nejaký asi do Leopoldova. Tak som nastúpil a kúsok sa odviezol. Vlak končil, ale mal som šťastie a zas niečo išlo ďalej. Okolo pol noci som sa dostal no Nového Mesta nad Váhom. Čakáreň taká plná, že skoro sa tam nedalo stáť a tak som sa potuloval po stanici a rozmýšľal, že tašku nechám v úschovni a vyberiem sa tých možno 8 kilometrov peši. Už vtedy som bol riadne hovädo, skoro všetkého schopný. Zrazu som začul ako sa pri okienku nejaký šofér pýta či niekto prišiel, lebo ho mal odviezť na Turú. Tak som mu povedal, že vlak prišiel, pohľadali sme pasažiera a zviezol som sa aj ja. Do postele som sa namiesto o pol deviatel dostal o pol druhej. Najväčšia sranda však bola na druhý deň ráno v robote. Vedeli od kiaľ som a keď som sa tam zjavil, pozerali na mňa ako na zázrak, lebo čakali že buď neprídem vôbec, alebo len niekedy riadne neskoro. To je ozajstné adrenalínové cestovanie našimi železnicami! Vtedy som mal však teké šťastie, ako nikdy.