Na jar som zastal viac pod vrcholom. Možno 40-50 výškových metrov, lebo Gindura klame. Najprv taká dosť veľká plošina. Možno na nej bola tá Coburgova chata, ale nič tam už nie je vidieť, až na jeden zaujímavý strom. Odtiaľ ešte ďalších 10 - 15 metrov na vrchol. Tomu sa budem venovať zvlášť. Mám rôzne pocity: radosť, sklamanie, prekvapenie začudovanie a pobavenie a to všetko na malom kúsku zeme.
Teraz k tomu tunelu. Takto by ho každý očakával, ale on nie je. Hora je skoro plná vody a medzi horou a mnou je ešte Hron. Takže železnica kopíruje tok Hrona. Niekde presne, niekde z väčšej diaľky. Na konci zahýna riadne vpravo a potom sa vracia. Túto prvú zákrutu je vidieť na fotografii tých drótov, čo ovládajú závory. Akurát sa mi nechce hľadať rok jej výstavby, ale bolo to tesne pred druhou svetovou vojnou. Nohy túru trochu cítia, ale len tak normálne. Bola to však turistika na jednu kapitolu do knihy!