Strašne dávno som nebol v kostole a toto je prvý krát, čo som tam fotografoval digitálom. Číslo fotografie mi vyšlo parádne, len ma čaká neľahká úloha. Niečo som strašne zbabral a tak toto bude ospravedlnenie a to verejné. Kostol Sv. Štefana Uhorského je jeho názov a patrí kapucínom. V stredu som sa rozprával s ich bratom Petrom (asi z Rohožníka, ak si dobre pamätám). Stretol som ho vždy, keď som bol v OÚSA. Tak som sa rozhodol, že teraz ho zámerne vyhľadám, aby som mu ukázal, ako som pokročil. To už aj drevená palička ostala doma a túlal som sa bez nej. Nevedeli mi ho najprv nájsť, nevedeli priezvisko a potom sa tam zrazu zjavil. Najprv sme sa pozdravili a keď som mu vysvetlil, ako sme sa naposledy rozprávali, bol prekvapený mojim stavom. Trochu ma prekvapil, keď ma pozval na zákusok. Zahanbil tým, že platil. Dal som mu akurát tú moju fotografiu, čo som chystal na plagát a odniesol tácku. Možno som starší, ale toto sa mi slušalo. Jeho tam pozná asi každý. Porozprávali sme sa o mne a o starej Bratislave. On vedel veľa o všetkých kostoloch a iných pamätihodnostiach a aj ja som sa nenechal príliš zahanbiť. Tak na druhý deň, keď som čakal na električku som odskočil do ich kostola a urobil pár fotografií. Mal som sa tam poďakovať za to stretnutie a zaželať mu veľa zdravia, šťastia a úspešnú liečbu, lebo to tiež potrebuje. Robím to aspoň tu u mňa na izbe a prosím o to môjho kamaráta na kríži. (Sme asi rovnaká krvná skupina a riadni rebeli. Tak dúfam že mi aj teraz vyhovie, lebo je to pre jeho žiaka! Prepáčte už slzím a to ma ešte len čaká to najťažšie.) Som Terminátor s rakovinkou a riadne som zblbol jednu úlohu a to tú najvážnejšiu. Jedna sanitárka z OÚSA sa tam o mňa starala skoro lepšie ako moja matka a chcel som sa jej za to poďakovať, nejakú maličkosť jej dať, možno pobozkať ruky a opýtať sa , čo by odo mňa chcela ako odmenu. Stretol som ju. Riadne sa zmenila a dúfam že nie som toho príčinou. Pochudla, má normálne krátke vlasy a aby som všetko stihol, začal som vyťahovať darčeky pre všetkých. Malé drobnosti, lebo žijem len z ušetreného. Dôchodok mám malý, ale ani taký som nečakal. Prijala to, ale asi časť rovno hodila do smetí. Urobil som "nevhodný" žartík a do krabičky od prsteňa som dal len malú pamäťovú kartu. Na nej boli asi aj tie dve fotografie ako vyzerám a nejaká stará dobrá hudba na každú príležitosť. Ja somár som zabudol tam dať tú moju knihu (životopis), o ktorej som jej hovoril v septembri. Ešte som nedospel do štádia, že ju niekde len tak zavesím na net. Po tomto stretnutí ju mierne upravím, lebo niekedy môže človek ublížiť aj nechtiac. Toto si však nezaslúži. V sáčku som jej dal aj nejaké sprostosti, aby ich ukázala tým najťažším pacientom a niečo ich naučila. Toto som jej riadne nevysvetlil, čo bol môj druhý omyl dňa. Ani neviem či sme sa rozlúčili. Rozmýšľal som nad tou knihou, ale už som ju nenašiel. Mal som ju pri sebe na druhej karte, len zaheslované PDF, ale celú a skoro posledný variant. Ukázali mi dvere a tak som išiel. Vo štvrtok večer som zavolal na oddelenie a dostal som to, čo som nechcel. Niečo si o mne zisťovala a všetko mi povedala, len nevedela to podstatné, že prečo som taký. To možno rozvediem v druhej knihe a bude to riadny striptíz duševného a aj fyzického invalida. Tak som sa ospravedlnil a ešte ten večer vymazal asi všetky čísla na oddelenie. Som rozhodnutý nikdy ju už nekontaktovať, nepátrať po nej a ak sa náhodou na 5. výročie rakovinky ukážem v OÚSA, tak sa maximálne pozdraviť, pokiaľ nebude chcieť viac. Takto to asi bude najlepšie a ešte raz sa jej za tento trapas ospravedlňujem. Telefón na ňu nemám, ale myslím, že jej niekto z OÚSA túto stránku ukáže a to čo som napísal si aj prečíta. Takže ešte raz ďakujem a ospravedlňujem sa. Zas prosím kamaráta o pomoc, aby sa tejto sanitárke vyhýbali všetky vážnejšie choroby, bola dlho zdravá, šťastná, dobre sa rozhodla v živote. Aby si dobre vychovala deti, ktoré sa o ňu postarajú na starobu. Ja som to riadne posral, ale už čas nevrátim, hoci by som niekedy aj chcel! Asi mi trvalo príliš dlho zistiť, že robiť sanitárku v onko nemocnici pri tých najťažších pacientoch je strašná záťaž na psychiku človeka. Možno som vonku stretol jednu, čo sa o mňa pred rokom starala, ale nepriznala sa k tomu. (Alebo som stretol len niekoho, kto sa na ňu strašne podobal.) Takýchto ľudí si treba vážiť a všetkým, čo sa o mňa priamo a aj nepriamo starali, ďakujem.
Keby som bol mladší typ Terminátora, tak asi zapnem sebadeštrukciu, ale takto len vymažem pamäť, všetko zresetujem, dám tam jednu poistku a pôjdem ďalej v ústrety smrti. S mojou bývalou doktorkou som žartoval a pýtal sa, či príde na oslavy ak sa vyliečim, alebo dožijem 80 rokov. Odpovedala že: " Áno.", tak budem musieť riadne zabojovať, však som Terminátor s rakovinkou!
Strašne dávno som nebol v kostole a toto je prvý krát, čo som tam fotografoval digitálom. Číslo fotografie mi vyšlo parádne, len ma čaká neľahká úloha. Niečo som strašne zbabral a tak toto bude ospravedlnenie a to verejné.
Kostol Sv. Štefana Uhorského je jeho názov a patrí kapucínom. V stredu som sa rozprával s ich bratom Petrom (asi z Rohožníka, ak si dobre pamätám). Stretol som ho vždy, keď som bol v OÚSA. Tak som sa rozhodol, že teraz ho zámerne vyhľadám, aby som mu ukázal, ako som pokročil. To už aj drevená palička ostala doma a túlal som sa bez nej. Nevedeli mi ho najprv nájsť, nevedeli priezvisko a potom sa tam zrazu zjavil. Najprv sme sa pozdravili a keď som mu vysvetlil, ako sme sa naposledy rozprávali, bol prekvapený mojim stavom. Trochu ma prekvapil, keď ma pozval na zákusok. Zahanbil tým, že platil. Dal som mu akurát tú moju fotografiu, čo som chystal na plagát a odniesol tácku. Možno som starší, ale toto sa mi slušalo. Jeho tam pozná asi každý. Porozprávali sme sa o mne a o starej Bratislave. On vedel veľa o všetkých kostoloch a iných pamätihodnostiach a aj ja som sa nenechal príliš zahanbiť. Tak na druhý deň, keď som čakal na električku som odskočil do ich kostola a urobil pár fotografií. Mal som sa tam poďakovať za to stretnutie a zaželať mu veľa zdravia, šťastia a úspešnú liečbu, lebo to tiež potrebuje. Robím to aspoň tu u mňa na izbe a prosím o to môjho kamaráta na kríži. (Sme asi rovnaká krvná skupina a riadni rebeli. Tak dúfam že mi aj teraz vyhovie, lebo je to pre jeho žiaka! Prepáčte už slzím a to ma ešte len čaká to najťažšie.)
Som Terminátor s rakovinkou a riadne som zblbol jednu úlohu a to tú najvážnejšiu. Jedna sanitárka z OÚSA sa tam o mňa starala skoro lepšie ako moja matka a chcel som sa jej za to poďakovať, nejakú maličkosť jej dať, možno pobozkať ruky a opýtať sa , čo by odo mňa chcela ako odmenu. Stretol som ju. Riadne sa zmenila a dúfam že nie som toho príčinou. Pochudla, má normálne krátke vlasy a aby som všetko stihol, začal som vyťahovať darčeky pre všetkých. Malé drobnosti, lebo žijem len z ušetreného. Dôchodok mám malý, ale ani taký som nečakal. Prijala to, ale asi časť rovno hodila do smetí. Urobil som "nevhodný" žartík a do krabičky od prsteňa som dal len malú pamäťovú kartu. Na nej boli asi aj tie dve fotografie ako vyzerám a nejaká stará dobrá hudba na každú príležitosť. Ja somár som zabudol tam dať tú moju knihu (životopis), o ktorej som jej hovoril v septembri. Ešte som nedospel do štádia, že ju niekde len tak zavesím na net. Po tomto stretnutí ju mierne upravím, lebo niekedy môže človek ublížiť aj nechtiac. Toto si však nezaslúži. V sáčku som jej dal aj nejaké sprostosti, aby ich ukázala tým najťažším pacientom a niečo ich naučila. Toto som jej riadne nevysvetlil, čo bol môj druhý omyl dňa. Ani neviem či sme sa rozlúčili. Rozmýšľal som nad tou knihou, ale už som ju nenašiel. Mal som ju pri sebe na druhej karte, len zaheslované PDF, ale celú a skoro posledný variant.
Ukázali mi dvere a tak som išiel. Vo štvrtok večer som zavolal na oddelenie a dostal som to, čo som nechcel. Niečo si o mne zisťovala a všetko mi povedala, len nevedela to podstatné, že prečo som taký. To možno rozvediem v druhej knihe a bude to riadny striptíz duševného a aj fyzického invalida. Tak som sa ospravedlnil a ešte ten večer vymazal asi všetky čísla na oddelenie. Som rozhodnutý nikdy ju už nekontaktovať, nepátrať po nej a ak sa náhodou na 5. výročie rakovinky ukážem v OÚSA, tak sa maximálne pozdraviť, pokiaľ nebude chcieť viac. Takto to asi bude najlepšie a ešte raz sa jej za tento trapas ospravedlňujem. Telefón na ňu nemám, ale myslím, že jej niekto z OÚSA túto stránku ukáže a to čo som napísal si aj prečíta. Takže ešte raz ďakujem a ospravedlňujem sa.
Zas prosím kamaráta o pomoc, aby sa tejto sanitárke vyhýbali všetky vážnejšie choroby, bola dlho zdravá, šťastná, dobre sa rozhodla v živote. Aby si dobre vychovala deti, ktoré sa o ňu postarajú na starobu. Ja som to riadne posral, ale už čas nevrátim, hoci by som niekedy aj chcel!
Asi mi trvalo príliš dlho zistiť, že robiť sanitárku v onko nemocnici pri tých najťažších pacientoch je strašná záťaž na psychiku človeka. Možno som vonku stretol jednu, čo sa o mňa pred rokom starala, ale nepriznala sa k tomu. (Alebo som stretol len niekoho, kto sa na ňu strašne podobal.) Takýchto ľudí si treba vážiť a všetkým, čo sa o mňa priamo a aj nepriamo starali, ďakujem.
Keby som bol mladší typ Terminátora, tak asi zapnem sebadeštrukciu, ale takto len vymažem pamäť, všetko zresetujem, dám tam jednu poistku a pôjdem ďalej v ústrety smrti. S mojou bývalou doktorkou som žartoval a pýtal sa, či príde na oslavy ak sa vyliečim, alebo dožijem 80 rokov. Odpovedala že: " Áno.", tak budem musieť riadne zabojovať, však som Terminátor s rakovinkou!