Je to pohľad z východu a sú tam znaky zlievačov. Naberačka kovu na dlhej rúčke, hladítko na formy a neviem na čo je tá dlhá tyč, možno na odpich liatiny. Teda tú socialistickú vysokú školu som nerobil nadarmo a niečo som sa aj naučil. Síce som sa tým neživil, lebo najprv som prešiel na formy na plasty a potom do takého slabšieho vývoja stavebných strojov. Je to už dávno. Niektorí kolegovia boli dobrí, ale celkovo to bolo slabšie, ako celé slovenské socialistické hospodárstvo. Čo bolo na vysokej úrovni, to padlo prvé. Tie BVP boli super vozítka. Pozrel som si ich trochu z vonku a vyskúšal aj šoférovať. Nikdy predtým som neriadil nič pásové, pár kilometrov odjazdil na IFE, PV3S a možno jeden aj na tatrovke, asi T 138. Dostal som možnosť sa v BVP previezť a tak som bol jeden z mála, čo nabral odvahu. Celé zaškolenie bolo o radení. Bolo pod volantom ako na Trabante a o ručnej brzde. Tú bolo asi treba pootočiť a pustiť dolu, aby zhaslo červené svetlo. BVP bolo naštartované, vliezol som dnu a odbrzdil. Predo mnou išiel niekto na tanku, tak som ho nasledoval. Išiel som pomaly a tak sa to veliteľovi nepáčilo. Kázal mi tank predbehnúť. Priadal som málo plynu a tak mi motor "skapal" . Pokyn znel: "Naštartuj ho!" Nevedel som ako, lebo som tam sedel prvý raz v živote a tak mi ho záklaďák naštartoval. My sme tam boli záložáci a všetko vysokoškoláci na nejakom preškolení. Ešte som dostal pokyn: "Šliapni na to a neboj sa!" Tak som začal riadne šliapať na plyn a ono to išlo jedna radosť. Na to aké to bolo veľké, to bolo ozajstné žihadlo do terénu a riadenie malo dosť citlivé. Bolo treba aj zakontorvať, ak ste to trošku prehnali. Takže prvý okruh nebol nič parádneho, ale zaparkoval som na miesto a vystúpil. Keďže záujemcov bolo málo, išiel som ešte raz a to už som ten tank obehol sám a páčilo sa mi to. Teda po dvoch asi 2 kilometrových okruhoch som s tým vedel obstojne jazdiť, len sa naučiť obsluhovať všetko vnútorné vybavenie a je to dobré. Také má byť vojenské vozidlo. Jednoduché, obratné, svižné a skoro pre každého. Odvtedy som v BVP nesedel a túto jazdu si budem pamätať až do smrti. Miesto konania - Turecký vrch. To už nie je tajné a asi ani nebolo.
Je to pohľad z východu a sú tam znaky zlievačov. Naberačka kovu na dlhej rúčke, hladítko na formy a neviem na čo je tá dlhá tyč, možno na odpich liatiny. Teda tú socialistickú vysokú školu som nerobil nadarmo a niečo som sa aj naučil. Síce som sa tým neživil, lebo najprv som prešiel na formy na plasty a potom do takého slabšieho vývoja stavebných strojov. Je to už dávno. Niektorí kolegovia boli dobrí, ale celkovo to bolo slabšie, ako celé slovenské socialistické hospodárstvo. Čo bolo na vysokej úrovni, to padlo prvé.
Tie BVP boli super vozítka. Pozrel som si ich trochu z vonku a vyskúšal aj šoférovať. Nikdy predtým som neriadil nič pásové, pár kilometrov odjazdil na IFE, PV3S a možno jeden aj na tatrovke, asi T 138. Dostal som možnosť sa v BVP previezť a tak som bol jeden z mála, čo nabral odvahu. Celé zaškolenie bolo o radení. Bolo pod volantom ako na Trabante a o ručnej brzde. Tú bolo asi treba pootočiť a pustiť dolu, aby zhaslo červené svetlo. BVP bolo naštartované, vliezol som dnu a odbrzdil. Predo mnou išiel niekto na tanku, tak som ho nasledoval. Išiel som pomaly a tak sa to veliteľovi nepáčilo. Kázal mi tank predbehnúť. Priadal som málo plynu a tak mi motor "skapal" . Pokyn znel: "Naštartuj ho!" Nevedel som ako, lebo som tam sedel prvý raz v živote a tak mi ho záklaďák naštartoval. My sme tam boli záložáci a všetko vysokoškoláci na nejakom preškolení. Ešte som dostal pokyn: "Šliapni na to a neboj sa!" Tak som začal riadne šliapať na plyn a ono to išlo jedna radosť. Na to aké to bolo veľké, to bolo ozajstné žihadlo do terénu a riadenie malo dosť citlivé. Bolo treba aj zakontorvať, ak ste to trošku prehnali. Takže prvý okruh nebol nič parádneho, ale zaparkoval som na miesto a vystúpil. Keďže záujemcov bolo málo, išiel som ešte raz a to už som ten tank obehol sám a páčilo sa mi to. Teda po dvoch asi 2 kilometrových okruhoch som s tým vedel obstojne jazdiť, len sa naučiť obsluhovať všetko vnútorné vybavenie a je to dobré. Také má byť vojenské vozidlo. Jednoduché, obratné, svižné a skoro pre každého. Odvtedy som v BVP nesedel a túto jazdu si budem pamätať až do smrti. Miesto konania - Turecký vrch. To už nie je tajné a asi ani nebolo.