Dnes to bolo celkom šokové. Vlastne celé tie moje posledné 3 mesiace sú riadne šokové, pretože už neviem, čo je realita a čo je antirealita. Pre vysvetlenie uvediem príklad z dneška:
Moja malá raketa sa mi začína funkčne hrať s bábikou, krásne napodobnovať, všetko čo predvediem, pozerá do očí, keď sa jej pýtam otázky, je vidieť, že mi začína rozumieť viac, zlepšujú sa všetky rizikové stránky...
ALE
Dnes, keď si krásne posúvala autíčko po dlážke a chcela ho posunúť, čo najďalej a lakte sa jej šmykli, tak si ľahla. Potom to urobila ešte párkrát, ale priznám sa v tej sekunde som si myslela, že som dostala infrakt a zabudla som dýchať...Nič strašne za bežných okolností, veď kopu detí sa tak môže hrať. Ale je to teda ok, keď to robí takéto "rizikové" dieťa?
Ja už neviem a ničomu nerozumiem. Zo dňa na deň sa mi dcéra viac a viac prebúdza, vidím to, ale prepadá ma panika pri každej novej činnosti, čo sa naučí. Môj malý nevedel postaviť vežičku z kociek do troch rokov. Moja malá to spravila v roku a už je to auti črta.Malý sa šúcha z rozbehu na kolená, ale keď to urobí moja dcéra sú to zrazu motorické prejavy. Môj malý nevedel ani za svet zaspávať sám, moja začala ukážkovo zaspávať sama už od 4 týždňa, ale boom, zrazu je to emocionálna chladnosť, či čo.
Priznám sa mám v tom riadny mišung. Každá črta je v prípade mojej dcéry riziková a ja sa už cítim ako stopovací pes. Preto som sa rozhodla dať si víkendy voľné. Potrebujem nabrať nové myšlienky, silu a nápady, čo a ako učiť svoju malú raketu, zabudnúť na všetky bežné povinnosti a fungovať ako bežná rodina...
*Moja karma inak mimochodom zase nezaláhala. Eštelen týždeň dozadu som písala o tom, že som bola šťastná, keď sme si spolu posúvali prvýkrát autíčko a ja som sa v duchu modlila, aby si neľahla. Tlieskam si zato, lebo som si to sama privolala... Pre mňa ďalšie poučenie - Odteraz už na nič zo svojich obáv ani nepomyslím. Proste radšej ani nezhmotním svoje obavy do viet a slov, lebo pri mojej karme sa mi to privolá a nakoniec stane...