Obdobie medzi 1 - 2 - 3 rokom s deťmi bolo pre mňa vždy topka. Ešte ako puboška som strážievala sestrinho malého. Joooj to Vám bol raj. Ráno dajaká rozprávka, potom prechádzaka, nejaký šikovný obed a hop šup do postele na poobednajší šlofík, poobede zase prechádzka na kofcu a slané palička. Pozor ako každý chlap vyžadoval pred spaním masážičku. Toto isté a ešte viac som si užívala s mojim synom. S ním som si vždy pred spaním ešte prečítala knižky, pojašili a potom s masážičkou zaspali. Nikdy, ale fakt nikdy som nemala panický strach, čo bude s nimi na verejnosti. Do mesta, obchodu, na prechádzku kade tade, pri uspávaní nebol cirkus, ale radosť, všetko bolo ok, všetko bolo easy...
Ale s raketou to Vám je iná jazda... Vždy keď mám ísť do obchodu, už si musím strategicky vybrať obchod, zabezpečiť nákup veľmi rýchlo a padlovať preč. Prechádzka mestom či návšteva zoo sú pre mňa teraz výzvy dňa - dám to /nedám? Musím sa vyhýbať masovkám, miestam s veľa podnetmi, vybrať miesto, kde sa bude môcť aj vybehať, no hotový strategický manažment... Aj také obyčajné kultúrne podujatie ku dňu matiek bolo dnes pre mňa obrovský stres. Od rána som premýšľala ako to zase zvládneme... My sme si totiž ani vianočnú besiedku nášho syna neužili spoločne ako rodina. Muž, chudák, naháňal raketu a ja som natáčala syna, všetko z rýchlika a všetko v strese... Preto som očakávala rovnakú atmošku aj dnes. Išla som so synom skôr, natáčala jeho predstavenie a celý čas premýšľala, či toto dokáže niekedy aj moja malá raketa. Napríklad či dokáže chvíľu s deťmi čakať pod pódium, kým sa dostane na rad, či sa nešľahne na pódium alebo nebude z neho utekať hore-dole... Také bežné, také obyčajné, také automatické pre zdravé deti a ich rodičov a pre mňa skúška "dospelosti" mojej rakety...
Dnes to však napodiv bol pekný deň. Keď muž prišiel s raketou na vystúpenie, raketa zrazu všetko pozorovala, chvíľu "prnčala", že chce ísť pobehovať, potom si to zrazu rozmyselala, tak sa nechala pestovať mužom a pri pohľade na deti ani nedýchala... S gučou v hrdle som ju pozorovala, kedy to "vybuchne", bola som ako na ihlách, všimla si to aj moja mama aj sestra, ale neodsúdili ma, lebo presne vedeli prečo... Lebo tí "zainteresovaní" vedia presne, čo dokáže moja raketa predviesť. Dnes to však zvládla, prvýkrát po dlhej dobe sme fungovali a "vyzerali" ako normálna rodina. Dokonca dnes zvládla aj zmrzlinu. Pre niekeho úplne bežne ísť v nedelu na zmrku, ale pre mňa opäť spomienky na minulé leto, kde moja malá na každú stoličku vyliezla a zliezla asi 1254857x, 55xvybehla na cestu pod auto, 55785 x dovnútra a von... Za celé minulé leto som si nedala ani jednu zmrzlinu, keď som bola s ňou a synom na zmrke, ale vždy som odtiaľ odchádzala riadne spotená ako po nejakom maratóne. Dnes tam síce pobehovala hore-dole, ale už aj čo-to posedela, aj dokonca pekne lízala zmrzlinu a niekedy aj gestom odpovedala na otázku, či napr. ešte chce alebo nie.
Pri takej rakete sa človek naozaj začne tešiť aj z takých obyčajných vecí. Ďakujem jej aj za ne, aj keď je ich zatiaľ iba pár. Budem bojovať ešte viac, aby sme naozaj mohli fungovať ako bežná rodina... Nechcem, aby raketa bola náš "oddelovač", ale ten správny "spojovač".
Stále ľutujem, že som takéto niečo nečítala, keď bol môj malý vo veku tvojej rakety! Lebo píšeš o mne. O nás. Do posledného detailu. Na komplet! Môj, náš život pred 2 rokmi! Už dlho si uvedomujem, že ma synova diagnóza naučila vďačnosti. Za obyčajný pokojný deň, za zjedený obed, za pochopené slovo, za každý malilinký pokrok, za každé nové slovo! Vidím, že ste na tom uuuplne rovnako! ❤️