Deň č. 109 Závan normálnosti
Nechcem to tak sprosto napísať, ale som už som taká unavená z tohto celého cirkusu a pritom sa vlastne oficiálne "nič" nestalo. Stále kdesi behám, niečo hľadám, niečo sa snažím raketu naučiť... Stále sa seba pýtam: "Ako to dokážu všetky tie mamy s deťmi s ťažskými diagnózami?" Ja tu "fňukám", po večeroch sa ľutujem, ale ja už mám tohto všetkého plné zuby. Prosím stopnite to, pretočte alebo vložte nové DVD...
Keby mi to moja povaha dovolila, hneď zajtra by som s tým všetkým skončila, vykašlala sa na všetko a len tak si vyložila nohy a nič absolútne nič by som "nenacvičovala" s raketu.
Dnes sme boli u jednej kamošky na návšteve. Po dlhej dobe som si konečne s niekym dobre len tak pokecala. Naozaj skoro nikto v mojom okolí nevie, čo riešim s moju raketu a ani tejto kamarátke som ešte nič nepovedala, len som zbežne spomenula, že mi málo hovorí, že sa toho bojím. Naštastie sme mali kopu "iných" tém a venovali sme sa chvaľabožku hlavne tým. Naše staršie decká sa tam hrali a raketa za nimi pádlovala. Vôbec netuším, či sa tam správala ako obyč 2ročné deco, moc s nikým nekomunikovala, viackrát pohľadkala bábo alebo ho pomojkala, hrala sa tam a pobehovala okolo chalanov, pri odchode poslala bočku a išla si zase svoje... Jasné, chýbal mi tam pozdrav a dlhší očný kontakt na "hosťujúcu", ale ja som si ju akosi normálne zrazu predstavila v škôlke. Že ona by to tam s tými deťmi podľa mňa celkom dala. Držala sa ich ako repíč a nepohla sa od nich, aj keď sa "aktívne" nezapájala do ich hier, ale ako by napísali psychologičky: "vzhľadom na vek - tolerovateľné". Otázka je, či by dala aj iné činnosti s nimi, nielen hru v spoločnej miestnosti.
Tak strašne som sa normálne po dlhej dobe cítila, že to vo mne opäť vzbudilo ohník túžby, túžby po normálnych problémoch a živote, ktorý som akosi pred pol rokom niekde zahodila. Akosi neochotne som išla domov a zase si "sadla" večer k úloham s raketou, donekonečne pýtala očný kontakt, ktorý nikdy nebude taký ukážkový ako pri synovi, učila "špinavý/čistý", bojovala pri večeri, tlačila a vymýšľala úlohy namiesto toho, aby sme sa všetci vyvalili na gauč a nič takéto pračudné neriešili.
Pomaly sa "preklápam" do režimu, že možnosti a cesty, čo som poskúšala, sa míňajú a ja začínam čiastočne "rezignovať".... keby mi to ovšem moja povaha dovolila...
Odporúčame
Človeče, dievča, jasnačka, že si unavená aj vyčerpaná, ale raketa napreduje! Ty to pri všetkom tom chaose a vyčerpaní tak nevidíš, ale my, čo čítame Tvoje príspevky, my áno!
Dá Boh ( a to som ateista 😄), že o pár rokov si na tento boj ani nespomeniete (samo-sebou, lebo budú zas iné starosti) a budeš obom deťom pomáhať s domácimi úlohami... A po ďalších rokoch vyberať spolu s raketou šaty na stužkovú, atď... Vieš, ako sa to hovorí, že keď má človek pocit, že už nevládze, ešte 2x toľko vládze?! 😉
Možno, ja viem, cudziemu sa to ľahko hovorí, ale možno by si všetko nemusela brať tak "vážne", tak moc si to pripúšťať. Možno by si troška mohla zľaviť z tempa, aby ste sa s raketkou spolu viac bavili a menej trápili, keď to teraz tak cítiš... Ale robíš všetko na maximum a robíš to dobre! Robíš to zo srdca a je nás tu hodne, čo Ti fandíme. Čo vám celej rodine fandíme!
Takže .... no... udržať ten správny smer a možno aj odstup, aby si sama videla, ako dobre to postupuje, aby ti radosť z úspechov ( lebo teda úspechy a pokroky robíte jedna radosť 😍) dodala sily, o ktorých teraz myslíš, že Ti dochádzajú.
Jedna stará pani psycholožka mi raz pri zúfalej bezmocnosti povedala: nebojte sa dušička, len si stále opakujte " bolo dobre, nie je dobre, bude dobre!"
Verím jej 😉....
si perfektna, obdivujem ta. drzim prsty, aby ste to dali, aj ked ta nepoznam, nepisem tu, len si citam tvoj "dennicek".
viem, ake j tazke prijat, ze jeho dieta je ine, ked vzdy vsetko islo tak nejak bez problemov a odrazu bum, ta idylka sa rozplynie. a ked mama vidi tie ine dokonale deti, ktore su poslusne, no, relativne, ked idu pekne tabulkovo, skolka, skola, uspechy, vyska, a doma ma pritom taky nejaky kusok, co asi ma mimozemsku DNA alebo co... sa priznam, ze zavidim, no ale co uz, daj si magnezium, bkomplex a zivot ide dalej...
hmmm to poznám aj ja , ja si pripadám od septembra 2019 ako v jednom temnom kolotoči, ked behám zistujem, snazím sa napredovať s malou, su dni ked jej kazdu aktivitu riešim, potom vypínam, hlavu mam akoby zacyklovanú, ako zle naprogramovaný program, ktorý sa stále nezmyselne točí v jednej slučke.... večný pocit ze niečo zanedbávam, ze mám riešiť viac, viac sa biť za nu, za nás, za seba, .... ze som mohla toto, mala toto neurobila tamto, nešla ešte tam, a nemala ist vobec inam.... a pocit ked sa spatne obzriem, ze som / sme sa tym točením nikam nepohli, nič nevyriešili.....................a mam chuť sa na to vykašlať a neriešiť....................... niekedy mam pocit, ze ako mi ktosi kedysi povedal, ked sme videli sedieť "pacientov"psychiatrie na lavičke v areály ústavu, ked som ja povedala, že to musí byť hrozné..... tam............ a on mi na to povedal, že možno a v mnoho prípadoch nie, lebo oni nevedia, nevedia že s nimi je niečo zle, že je niečo tam vonku inak, že sú pláže a hory a lyže a lode a mrakodrapy a sushi a...a..................., že existujú problémy bežného života, strach z chudoby, choroby atd.............. mnohí nevedia a sú vlastne šťastný..... nevedomosť je niekedy dobrá.............. aj ja som takto pred rokom bola šťastná, ked som nič nevedela nič netušila nič neriešila....................................
Začni písať komentár...
vzdy vecer pracujem a pritom cakam na tvoj dalsi clanok a vzdy sa potesim, ked "refreshnem" a objavi sa. po tom dnesnom som si spomenula na nase cvicenie vojtovky, ktore trvalo 9 mesiacov. (a to je este nic, niektore mamy cvicia roky) tiez som mala obcas (no dobre, casto) ten pocit, ze ja uz fakt nemozem, stacilo, dost. ale clovek sa zatne a ide dalej. tak ako aj ty. to das. teda date. pozdravujem (dufam, ze uz spiacu) raketu 🙂