Deň č. 12 - Bojujeme proti PAS - očný kontakt

Keď sa mi podarilo ako-tak dostať moju malú raketu na jedálenskú stoličku, tak som rozmýšľala, čím by som začala ako prvým. Pani z CVI i špeciálna pedagogička ma upozornila na slabý očný kontakt. Ja som bola veľmi naivná, že ho mám fajnový. Až potom som zistila, že som ho mala iba pri "jašení" a pri jej aktivitách. Ak som chcela od nej niečo alebo som jej chcela niečo len povedať a nespievala som pritom jej obľúbenú pesničku, tak mala vždy odvrátenú tvár. Ani ráno v postielke sa na mňa nechcela pozrieť... Tak som teda začala s tým.

Ešte predtým ako som začala s malou cvičiť, som si pozrela veľa videí na youtube v štýle "first signs of autism", na ktorých som sa chcela uistiť, že moje dieťa určite nie je aut. Hneď po prvom videu som našla asi všetky znaky, aj tie ktoré vôbec nemala a zvyšné som si domyslela. Takéto videá som sledovala asi mesiac v kuse. Neskôr som sa preklikala k odborným americkým videám, kde porovnávali správanie zdravého dieťaťa a rizikového dieťaťa, spôsobom diagnostiky PAS i typov, ako s nimi pracovať. Odporúčam fakt každému si pozerať takéto videá, lebo sa z nich veľa naučíte a nemusíte sa báť aj keď neviete perfektne po anglicky. Pochopíte, všetko zo situácie.

Ja som začala skúšať očný kontakt tak, že som ju začala:

1. kŕmiť v jedálenskej stoličke, ktorú mimochodom dovtedy vôbec nechcela. Poviem Vám bol to boj, prvé lyžičky odmietala alebo skončili na zemi, tak nezostávalo nič iné, len šaškovanie. S lyžičkou alebo kuskom chleba alebo vianočkou som najskôr mávala hore-dole, doľava-doprava, lietala ako s lietadlom, výskala a smiala sa až sa na mňa pozrela aspoň na pol sekundy a potom šup do huby. Nebol to fixovaný pohľad, skor taký závan, ale BOL. Na začiatok sa treba uspokojiť aspoň s takým slabším. Ono sa to bude postupne predlžovať.

2.vyťahovať z postielky až po pohľade. Ráno,keď som ju išla zobrať z postielky, nezdvihla som ju skôr ako na mňa nepozrela. Prvýkrát som stepovala pri postielke aj 30 minút, kým aspoň na zlomok sekundy nepozrela. Dnes už si ide oči vyočiť, hlavu dá pomaly celú na chrbát, len aby som videla, že na mňa pozerá. 

3. fúkať bublifuk. Toto som kdesi videla na internete tak som to skúsila, keď sme sa "vyučovali". To bol wau efekt a asi nejjednoduchší spôsob na získanie očného kontaktu, takže určite odporúčam toto používať. Nenamakáte sa tak ako pri vyššie opísaných typoch. 

Okrem mnou overených tipov, som videla videá, kde napríklad používali "škrabošky", alebo zábavné okuliare alebo nejaký farebný rámik, niečo medzi oči čo ju alebo jeho zaujme. To som skúšala pri upratovaní starých hračiek, kde som našla synovú masku transformera. Myslím, že to tiež fungovalo, ale nejak dlhodobo som nechodila v maske transformera🙂

Neskôr som si začala pýtať očný kontakt za všetko: za sladkosť, za spievanie, za jašenie, za pitie... S týmto som dosť dlho bojovala, ale myslím, že sa celkom zlepšil, aj keď stále si ho niekedy pri riekankách alebo hrách "vypýtam". 

Dnes už aj ona používa očný kontakt "sama-od-seba". Napr. na mňa pozerá , či robí veci dobre. Neviem, či je to začiatok zdieľania alebo nie, pretože ešte sme neprišli do štádia "aha vláčik", to nie, ale už keď je šťastná alebo sa hrá hru, ktorú som ju naučila, tak výslovne si očným kontaktom pýta pochvaľu. Napríklad dnes sa hrala so synovou farmičkou a cupitala si s kravičkou po stole a pozerala na mňa, či to robí správne. Samozrejme ja som spustila ódu na radosť, ako sa krásne hrá. Bolo to celkom milé, hlavne potom, čo dnes opäť používala pri hračkách svoje výskumné a malipulačné sondy, z ktorých ma ide šľak trafiť...