Šnúra dobrých dní pokračuje a mne sa dobíjajú baterky. Mám optimizmu na rozdávanie, na všetkých sa usmievam a najradšej by som všetkých poobímala. Celý deň si spievam: "Keď si šťastný, tlieskaj rukami..." a nie preto, lebo spievať musím, (však rozvoj slovnej zásoby musí byť), ale preto, že to tak cítim. Raketa sa chichoce a ukazuje všetky spievané gestá (tlieskaj, luskaj, dupaj, zvolaj) so mnou a ja neverím tomu, aká je tu zrazu prítomná. Musím sa priznať, že sa trochu aj bojím, že je to len prechodné obdobie, že sa zase vrátime tam, kde nám bolo zle, kde bol plač a škreky na dennom poriadku... Bojím sa, že po týchto krásnych dňoch, si budem veľmi ťažko zvykať zas na tie škaredé... Tipujem, že moja raketa si ich šetrí na nejaké návštevy u doktorov, nech ma rovno hodí do vody "nárekov"🙂
Dnes sú to však pekné dni s ňou. Nie, ešte stále mi nehovorí súvetia a rozvité vety a má stále svoje muchy muchacé, ale kto bol s ňou v dennom dennom kontakte by mi dal za pravdu, že to je 100 a jedno. Ukazuje, komentuje, čo vidí (v rámci svojich citoslovských možností), "odpovedá" na pýtané gestá, obrázky, rozumie bežným príkazom ako "vyzuj sa", "rozopni si bundu"... Teraz už ma veľké vlasiská, tak som jej začala robiť copíky a vyzerá ako malá bambulka. Ale je to riadne chlapčisko. Nohy ma doudierané ako Messy po futbalovom zápase. Syn zničil za rok dvoje tenisky, ona za mesiac troje... Napriek tomu začala veľmi obľubovať bábätka. Každé jedno dzeco v okolí hneď uteká "obímať", "mojkať" a hladkať a keby vládala, tak ich aj ponosí.
Dnes ma však najviac potešila tým, že mi začala nosiť hračky. Dnes, keď sme večerali a raketa už dojedla, tak mi zrazu priniesla detský kuchynský hrniec s pokrievkov. Podala mi to do ruky a išla si zase sadnúť na svoje miesto a čosi dzobnúť. S otvorenými ústami som hrnček otvorila našla som tam "uvarené kuriatko a rybu". Začala som predstierať, že papam, čo mi pripravila, ponúkla som aj muža aj syna a keby som to mohla naozaj zjesť, bolo by to moje najlepšie jedlo na svete...
Moja malá raketa je teraz taká dobručká a taká pekná, že ju mám chuť celý deň bozkávať, čo aj väčšinu dňa robím🙂 Je tomu už skoro viac ako týždeň, kedy sa neplieska za všetko, neškrieka všade kam vkročíme... Naozaj, kto nezažil takéto dieťa, len ťažko pochopí, ako si veľmi vážim tieto pekné dni. Ani sama tomu neverím, že tu šírim toľko optimizmu, keď ešte minulý týždeň som si to chcela "hodiť"🙂 Hádam to posilní aj ostatné maminy...
Nemohlo to byt obdobie vzdoru? 🤔😉