Prednedávnom som čítala knižku Denník šialenej matky, ktorá celkom humorne (s nádychom čierneho humoru, podľa môjho gusta) opisuje pocity matky jedného dieťaťa, neskôr dvoch atď, perly mamičiek pri pôrode alebo čerstvo po pôrode. O tomto ja už nebudem písať, ale ak by sa chcel niekto aspoň trochu pobaviť, tak odporúčam. O čom budem však písať je, že už som v štádiu diagnózovania ostatných detí. Tomu sa asi žiadna mama, ktorá čaká na diagnostiku svojho dieťaťa, nevyhne.
Ja si však všímam teraz hlavne malé deti, také polročné až ročné. Napriek tomu, že nerozprávajú, je na nich dokonale vidieť, aké sú tu prítomné, tie oči Vás idú priamo zjesť, úsmev len, čo na neho prehovoríte. U mojej rakety totiž už nevidím najväčší problém chýbajúcu reč, ale celý ten "balík" okolo. To krásne detské reagovanie, sociálna zvedavosť a skúmanie ľudí, najmä detí, ten úsmev, keď sa im niečo zapáči. Keďže som mala ešte staršieho syna, raketu som si v začiatkoch ani neužila. Brala som ju ako doplnok, venovala viac staršiemu, aby chudáčik maličký náhodou nežiarlil... Nebolo to ani tak ďaleko a ja ani neviem, či bola aj moja raketa taká kontaktná ako tieto deti, ktoré v poslednom čase pozorujem.
Ja si len pamätám, že som sa furt kdesi ponáhľala,kočár som nemohla nikde odstaviť, už tam ručala, stále a stále chcela ako keby o všetkom vedieť a všade byť. Dovtedy pohodičkové nákupy so synom sa zrazu začala zrýchlovať, skracovať alebo úplne obmedzovať. Išlo to tak postupne, že možno som si mohla všetkého všímať ešte skôr, aj keď úprimne, vďaka Bohu, že som si aspoň "rok a pol" ušetrila nervov a stresov. Teraz som vďačná za minuloročnú sladkú nevedomosť (ktorá však v konečnom dôsledku neospravedlňuje, ale viac škodí)...
Prečo si myslím, že moja raketa je ešte stále riziková? Naozaj by som kopu vecí uviedla inak v dotazníkoch, ale predsa tam podľa mňa zostáva jedno veľké ALE a tým sú hnevy/amoky/výbuchy, či ako to nazvať, ktoré som ja osobne nikdy nevidela u decka tak často a za všetko možné a premožné. Hovorím niekedy o 10/15 sekundových hnevoch, niekedy 3-5 minút, extrém 15 a viac min, ktorý už sama raketa nevie zastaviť... Niekedy to spôsobí zákaz, inokedy prerušenie činnosti alebo keď niekto "šahá" na jej hračky (hoci aj v herni), ale niekedy stačí len krátke usmernenie: "teraz ty" alebo "jedz lyžičkou" a BOOOOOOOOOOOOOOOOM škreky a jedovanie. Ona ako osobnosť, chce jednoducho všetko mať a robiť podľa seba, ale tak akosi silnejšie ako "bežné" deti....
A teraz som už na pochybách, či nám toto vyrieši komunikácia. Premýšľam, či nám reč dokonca ešte "neprileje olej do ohňa". Najmä, keď vidím, tie malé nemluvnatá, ktoré fungujú úplne bez problémov a bez hnevov. Reč a komunikácia ako taká mi zrazu príde taká "druhotriedna", že to tieto dni ani nepostrádam.
Dnes to bol zase jeden z tých uškriekaných dní pre nič za nič. Teda ona má vždy ten svoj dôvod a ja už viem presne identifikovať "spúšťače", ale akosi ich neviem až tak eliminovať, aby som sa im úplne vyhla, lebo ide častokráto tak bežné požiadavky, že sa mi stavajú vlasy dupkom, čo ju môže rozčúliť. Typickým každodenným bojom je jedenie. Ona to nakoniec tak-či tak zje, ale narobí cirkus okolo toho, žeby ste po prvej minúte praskli tanier o zem. Stačí len povedať "jedz lyžičkou" alebo "sadni si". Dám ruku do ohňa, že týmto príkazom slečna raketa už rozumie, len sa jej paničke nechce poslúchať. A teraz mi vysvetlite ako mám tieto každodenné jedy ignorovať? To ju mám všade a hocikde nechať plieskať pri jedle? Ešte pri obede, keď som s ňou sama, tak čert ber, škriekaj si koľko chceš, so mnou to už nič nerobí, ale tie obeoch či večere, keď sme pri stole všetci, sú všetci ostaní povinní "znášať" jej výbuchy... Nedá sa to a ja toto musím riešiť a učiť ju to každý deň, že takto to za stolom nefunguje. V súčastnosti ju odvediem od stola, zavediem do izby, poviem, že takto sa nechová pri stole a nechám ju tam. Nič moc riešenie, ale potom je obed zjedený do 3,5 sekúnd a bez "breptov". Hádam vymyslím niečo efektívnejšie, lebo s týmto riešením nie som spokojná ani ja sam.
Na záver dňa niečo pozitívne. Raketa začala hovoriť písmeno "c", hneď aj v citoslovce ci-ci aleboo v slove"cikať", ktoré síce zvlášte vyslovuje, ale hneď začne názorne predvádzať, čo to "znamená" (samozrejme, kde ju to aktuálne napadne, koberec, trávnik, nočník s nohavičkami hore). Nevadí🙂 (zatiaľ sa tešíme z C, zvyšok doladíme. Takže rekapitulácia, už máme "v kapse": A, B, C + E+L+M+P a napodiv sa snaží vysloviť aj "R". Už len zvyšných koľko 20 písmen? Dokým sa nájde nejaký odvážny na sobáš, dovtedy to dáme🙂
😆. O to tvoje dievčatko sa ešte budú biť chalani, neboj. Teda ona ich 😂😂 aspoň načas. Inak kamaratkin nepočujúci synček po operácii a nainštalovalovani kochlearu, tiež zacal veľmi skoro s R