Všetky maminy, ktorých čaká prvýkrát diagnostika, asi nevedia ako to prebieha. Ja som bola tiež v "očakávaní", chcela som počuť nejaký ten odborný názor na tu moju čudnú raketu. Vlastne nielen ja, ale aj všetci za kým som zašla (špeciálne centrá, logopéd a pod.). Všetci chceli počuť ako a čo tam "môže" byť. Všetko som začala riešiť v novembri, keď mala moja raketa 18 - 19 mesiacov (žiadny blabot, žiadna komunikácia, žiadna hra, slabý očný kontakt, selektívne reagovanie na meno....). Dôvodov bolo až až, tak som nelenila a pustila sa dotoho.
Ak nepočítam ušné s prvou oficiálnou diagnostikou som sa stretla u neurologičky. Prebiehala ako klasická návšteva malej herne. Malá vtrhla do ambulancie ako raketa, prvá bez ohľadu nato kde som, ani obraz ani zvuk, rovno k hračkám. Nevšímala si, nepozerala, hračky len prehrabala, očný kontakt minimálny, 3x si tam udrela "gebulu" o umyvadlo a nič, hrala sa ďalej, neurologička jej "bachla" silno po ruke a nič, pokračovala v hre... Ostala ju "pozorovať" s otvorenými ústami a rovno mi povedala, že môže byť asi aj hluchá. Reku wtf? No ci páni, čakala som tradičnú vetu: že má ešte čas, že som "akčná" matka, nech sa dám vyšetriť, ale nikto mi nič nevyvracal, všetci všetko začali potvrdzovať...☹ Záver z diagnostiky: Hyperaktívne dieťa s minimálnym záujmom o okolie. Šup ho na ďalšie vyšetrenie...
Vyšetrenie u psychológa. Najskôr som skúsila klasického z centra pedagogicko-psychologického poradenstva. Slabý odvar na menej ako dvojročné dzeco treba "lepšieho" odbnorníka. Ale opäť herňa a pozorovanie. Nič stresujúce pre dieťa (skôr pre matku). Keďže to nebol vhodný odborník, ani ten záver nestál "za nič". Len také útržky:... dieťa nejaví záujem o prítomné osoby, hračky skôr rozoberá, očný kontakt nefixuje... No zase som si aj po tejto návšteve poplakala, ale "vsádzala" som nato, že na tú moju malú raketu lepšieho odborníka... Tak sme teda išli za tou najlepšou na Slovensku...
Strach väčší ako pred pôrodom, ale potrebovala som to počuť od tej "najpovolanejšej". Už som vtedy s malou pracovala asi 2 mesiace, takže ovládala gesto "prosím" a vedela mi pokrútiť hlavou na znak "nie". Pokladala som to za mega úspech, to určite nedokáže žiadny autík, rovno pochvalu som očakávala s odkazom na psychologické vyšetrenie nie pre raketu, ale pre seba. Ale ani tu sa nič také neudialo. Raketa začala svoju skúšku štandardne hrabaním sa v hračkách a ignorovaním psychologičky. Všetko všečičko na mojej rakete mi bolo len potvrdené a niečo aj žiaľ pridané a ja som sa mohla z toho všetkého aj zblázniť. Keďže som nechcela do správy ani len spomenúť autistické črty, po ústnej dohode bol záver nasledujúci: Narušená komunikačná schopnosť so zásahom do správania. Odporúčaná práca s logopédom, špeciálnym psychológom a zlepšenie hry... V podstate nič iné sa asi 20 mesačnému dieťaťu ani nemôže napísať, lebo ani ten najväčší odborník, si netrúfne odhadnúť "skutočnú" silu vývoja dieťaťa a prírody samotnej. Takže definitívny záver žiadny, len vízie:
1. Buď sa rozhovorí a všetko ostatné ustúpi
2. Bud sa rozhovorí a všetko ostatné sa nalepí...
Toľko z mojich návštev u odborníkov. Nechcem sa ani k jednému vrátiť. Najlepšie, keby som ich už "v živote" nevidela. Vyhýbať oblúkom sa im s raketou budem. Ale v jednom ma to ešte viac nakoplo. Posledná návšteva bola zároveň začiatok môjho "blogovania" a ešte väčšej snahe moju raketu "zobudiť" a potiahnuť za uši najďalej ako to len pôjde. Na konečný výsledok tejto našej cesty "môžete" čakať s nami...
Dnes bol taký lepší deň, len akosi nič nestíham. Sú dve hodiny preč a ja mám až teraz "kľud". Muž si dnes neodpustil poznámku "že však som doma, čo nestíham"... ho-ho však počkaj, za túto vetu budeš mať ti prívyvarky celý týždeň. Faktom však je, že nestíham pri rakete nič. Toto čudné deco sa stále nevie zahrať ani mikrosekundu sama a keď má voľno, stále je to len "lašovanie" alebo listovanie v knihách. Občas príde so zvieratkami, ale už ani neviem, či to je hra alebo si ich iba tak prenáša ako "kočka mladé". Keby sme sa neučili za stolom, mám pocit, že nič zmysluplné s ňou nerobím cez deň. Tieto dni ju už ani ihriská nebavia, chvíľu sa pomotá pri deťoch a potom už stepuje pri bránke a chce ísť zase "o dom dál". Je to fakt sakra ťažké niečo pri nej robiť, nejak ju vôbec zabaviť, všetko ju hneď zunuje. Čo si však obľúbila je bozkávanie a najlešpie bozkávanie rovno na krk. Večer pred spaním a pri jašení vysadne na mňa a už sa mi "ponúka"s krkom na ústa. Celý jej ho "kuskám" a ona sa chichoce na plné hrdlo. No či nám bude "do smiechu" aj pri konečnom výsledku našej diagnostiky, to veru uvidíme🙂
Ak som dobre pochopila tak ste boli u psychologicky Janosikovej a ona vam na toto dala diagnozu autizmus , len ste si ju nedala napisat do spravy ?